Je cirkev znamením pre svet?

2. januára 2011 vysielal rakúsky rozhlas Ö1 v relácii Motive aus dem evangelischen Leben – Motívy zo života evanjelikov – výber z myšlienok  nemeckej pastorky Margot Käßmann, ktorú predniesla v máji minulého roku na II. ekumenickom kongrese v Mníchove na túto tému. V prednáške zaznelo mnoho podnetných myšlienok. Celá jej prednáška je k dispozícii na Internete. Reláciu ktorú rozhlas odvysielal, som preložil a predkladám slovensko-českej verejnosti. Margot Käßmann je významná nemecká protestantská teologička, vydatá, je matkou štyroch detí. Do povedomia širokej verejnosti sa dostala začiatkom minulého roku, keď ju krátko po menovaní za biskupku zadržala polícia a nedovolila jej pokračovať v jazde autom pre nadmerné požitie alkoholu. Než sa celá aféra stihla nafúknuť a zmedializovať, Margot odstúpila z funkcie biskupky i predsedníčky rady nemeckých evanjelických cirkví. Dnes pôsobí znovu ako pastorka v Hannoveri. (pozn. prekladateľa)

Jedna z najznámejších nemeckých protestantských teologičiek vidí veľký potenciál nádeje ktorý má cirkev,  hlavne v konfrontácii ľudí s krízami, terorizmom, pri strate zamestnania a všetkých tých nespočetných katastrofách,  ktoré neustále stíhajú ľudstvo. Tento potenciál sa však stáva aktívnym až vtedy, keď má cirkev odvahu pozdvihnúť svoj  hlas všade tam, kde je to nepohodlné a nepríjemné. “V situáciách, kedy cirkev  bagatelizovala konflikty či zneužívanie moci, keď ignorovala a nereagovala na násilie” – hovorí Margot Käßmann, “cirkev vlastne utekala pred tým, čo je jej poslaním – byť prorockou a múdrou” - pokračuje niekdajšia biskupka z Hannoveru a bývalá predsedníčka evanjelickej rady cirkví Nemecka. Ona sama si zvolila nepohodlnú cestu. Ako vodička riadila auto pod vplyvom alkoholu. Pri bežnej cestnej kontrole ju zastavila polícia. Dôsledkom tohto činu sa rozhodla pre konsekventnú rezignáciu zo všetkých oficiálnych funkcií. K tomuto činu sa priznala verejne pred 6 000 členným publikom  na II. ekumenickom kongrese v Mníchove 12. - 16. mája minulého roku. Zároveň vyznala svoju vieru a presvedčenie, že ukrižovaný Kristus môže byť i dnes symbolom nádeje pre tento svet pre všetkých trpiacich bez výnimky vierovyznania. “V evanjeliu sv. Lukáša čítame, že mocní budú zhodení z trónov, ponížení budú povýšení, hladní budú nakŕmení dobrotami... (Lk 1, 52-53) To je východisková situácia pre činnosť cirkvi dnes. Pred pár rokmi  sa tomu tak stalo  pri teológii oslobodenia v Južnej Amerike, dnes je to výzva pre politickú teológiu v Európe” - zdôrazňuje Margot Käßmann.

Na začiatku svojej prednášky hovorí o teológii nádeje, ktorá silno ovplyvnila kedysi protestantského teológa Jürgena Moltmanna. V jeho teológii ide hlavne o súčasno, o konkrétnu situáciu dnes a tu.  Teológia nádeje nie je teda len chlácholivé zameranie sa na večný život po skončení strastiplného života, ale zameriava sa predovšetkým na  situáciu všetkých tých, ktorým sa dnes a všade na svete vedie z akýchkoľvek príčin zle – všetkým týmto trpiacim prináša optimizmus, odvahu, ponúka nový pohľad a dodáva silu v utrpení. Táto prezentovaná  eschatológia, ktorá vnáša budúcnosť Božiu do súčasna, do nášho života, je a zostáva fascinujúcou. Otvorila tak novú cestu politickej teológii. Ako bolo už na jednom ekumenickom kongrese zdôraznené, teológia nádeje sa pretvorila v dvojakú dimenziu: na jednej strane obdržala nadkonfesionálny charakter – medzi najznámejších katolíckych teológov – jej zástancov – patrí napr. Johann Baptista Metz, Karl Barth, Karl Rahner a Hans Urs von Balthasar.  Na druhej strane však prerástla z tzv. európskeho ekumenizmu do širších celosvetových kontextov života cirkví v Afrike, Latinskej Amerike, Ázii. Knihy Jürgena Moltmanna sa čítali určite oveľa viacej v Afrike, Južnej Amerike a Ázii než v Nemecku. Ukrižovaný Kristus ako znamenie nádeje pre svet. Spolu s Máriou – budú mocní zosadení z trónov, ponížení budú povýšení, hladujúci budú nasýtení. Tieto biblické vyjadrenia majú revolučnú silu. Toto bolo pre mnohých v minulom storočí z teologického hľadiska východiskovou situáciou – evidentné to bolo najmä pre tvorcov a zástancov teológie oslobodenia v Južnej Amerike a pre tvorcov a obhajcov politickej teológie v Nemecku. Kresťanská nádej sýtená životodárnou božou silou sa tak stala hybnou pákou pre politickú činnosť uprostred tohto sveta.

Keď som bola ešte biskupkou, ale i dnes často dostávam otázku, či môže byť cirkev politická. Konkrétne sa ma pýtali napr.: Smiete ako predstaviteľka cirkvi niečo povedať napr. k téme zákonodarstva, k udeľovaniu politického azylu, k vývozu zbraní, k finančnej kríze, atď? Politická teológia hovorí: “áno”, my nemôžeme žiť našu nádej ináč než tak, že ju integrujeme do konkrétnych situácií, v ktorých sa nachádzame. To vyviera koniec koncov i z dobre známych kongresov katolíckej i protestantskej cirkvi: z II. vatikánskeho koncilu (1962 - 1965) a z Kongresu ekumenickej rady protestantských cirkví v Uppsale v roku 1968. Na obidvoch  kongresoch sa už vtedy s veľkým zápalom diskutovalo o tom, čo tvorí podstatu toho, aby sa cirkev stala znamením pre svet. Boli to nadšené debaty! H. J. Pottmeyer píše: Posolstvo o nebeskom kráľovstve znamená nielen obrátenie sŕdc, ale nabáda k premene spoločnosti, ktorá sa postupne vizionársky začína v malej skupine ľudu Božieho pretvárať a cez plausibilitu tejto malej skupiny veriacich si získava čoraz viacej sympatizantov a nasledovateľov. V konaní tejto malej skupiny kresťanov sa stáva cirkev božím znamením. To sa stáva čoraz viacej viditeľným, čitateľným, tvorí sa nová čoraz väčšia rodina sestier a bratov. Táto nová rodina začína búrať národné a sociálne bariéry, zrieka sa vlády, spoločenstvo veriacich funguje ako ideálny vzor. Áno, to nie je žiadna sociálna utópia, je to cirkevná utópia. Ak by cirkev takto dokázala fungovať, mohla by byť znamením. Takto si často predstavujeme i my našu cirkev – cirkev bez hierarchie, v ktorej ten ktorý je najväčší, je služobníkom všetkých, v ktorej sa nachádzajú chudobní v samom centre, deti sú akceptované všetkými a sú chcené, nedochádza k ich zneužitiu. Tak si skutočne prajeme mať našu cirkev. Ale táto vízia obsahuje v sebe i nebezpečenstvo, pretože nepočíta s ľudskosťou tých, ktorí cirkev tvoria. A preto môže viesť cirkevná utópia k enormným sklamaniam. Od samého začiatku spočívala cirkev na omylných ľuďoch. Petrus, skala, na ktorej Kristus založil cirkev, zaprel Krista pár hodín po jeho zatknutí. Mária Magdaléna, významná postava cirkevných dejín mala extrémne pochybné meno. Šavol sa musel stať najskôr Pavlom. K cirkvi patrí pokora ako jej znamenie byť cirkvou i tam, kde sú evidentné poklesky. A to sme v minulých mesiacoch zažili - na verejnosť prepukli  dlhé roky tutlané sexuálne škandály. Už v dobách apoštolov utópia nefungovala. Všetko chceli mať spoločné, o všetko sa chceli deliť, žiť v absolútnej dobročinnej spoločnosti – čítame v evanjeliu podľa Lukáša. Ale už Ananiáš a Zafira sú prvé príklady, že to nefunguje a už vtedy v tak ideálnom spoločenstve, sa dostávajú k slovu egoizmus a lakomstvo. (Skutky 5,1-11)

Pretože poznáme ľudské slabosti, sklony k pokleskom a zbabelosti i v súvislosti s činnosťou cirkvi, je pre mňa na prvom mieste tým hlavným znakom, tou centrálnou silou, ktorá dokáže v sebe zlúčiť všetky ľudské nedostatky s nádejou na lepšiu spoločnosť práve Posledná večera – Eucharistia. Tu sa nachádza pre mňa centrálny bod, v ktorom dokážeme spojiť v jeden celok učenie cirkvi s našimi mravmi. Ak chceme byť znamením pre tento svet, tak to dokážeme len vtedy, keď ku problematike rozdielnosti našich dvoch cirkví – protestantskej a katolíckej – pripojíme i otázku našich ľudských slabostí.

Käßmann je presvedčená, že práve táto “eucharistická vízia” by mohla byť v dnešnej modernej spoločnosti tým spoločným motivačným cieľom pre činnosť cirkvi. Hovorí: “Ten kto slávi  eucharistiu je cirkev, pretože každá taká slávnosť je výzvou pre všetkých, ktorí kladú dôraz na hierarchiu. Pri slávení eucharistie sa totiž všetci schádzame pri jednom stole. Ten, kto “slávi eucharistiu” je spoločenstvo, pretože je to obrovská výzva predísť tak akémukoľvek rozkolu kvôli rase, pohlaviu či kvôli tomu, aký má kto majetok, či je bohatý alebo chudobný. Ten, kto “slávi eucharistiu” na jednom spoločnom mieste je tak spoločenstvo v solidarite so všetkými sestrami a bratmi na celom svete. Je to výzva akémukoľvek ideovému zmýšľaniu, smeru, filozofii. “Slávenie eucharistie” tak stabilizuje kresťanstvu skutočnú jednotu. Jednotu, ktorá odmieta hranice konfesií a etabluje tak jednotu, ktorá radikálne odporuje ekonomickým a politickým rozkolom dnešnej doby. Pritom vôbec nejde o uniformitu. Avšak ako sa to môže v praxi, v živote, realizovať? Rozdiely vo vedúcom postavení, ale i v cirkevných spoločenstvách sú až príliš veľké” - pýta sa sama seba. Odpovedá si vzápätí  citátom jedného z otcov reformačného hnutia Philippa Melanchthona z jeho slávneho textu Confessio augustana, kde v odseku číslo sedem píše: “Učíme sa, že musí byť za každú cenu navždy zachovaná svätá cirkev Kristova, ktorá je zhromaždením všetkých veriacich ľudí, ktorým sa číta evanjelium a udeľujú evanjeliové sviatosti. Lebo už tento samotný fakt postačuje k tomu, aby bola zachovaná jednota v kresťanskej cirkvi – ohlasovanie evanjelia v tej najčistejšej forme a udeľovanie sakramentov. Pre zachovanie jednoty nie je vôbec dôležité, aby boli všade slávené presne tie isté ceremónie, ktoré niekto vymyslel na jednom konci sveta v určitom historickom kontexte. Veď už sv. Pavol píše: Jedno telo, jeden duch, ste povolaní v jednom krste a v jednej nádeji. (Ef 4,4-5) Vidíme, že Melanchthon bol veľkým pedagógom, keď už v roku 1530 napísal slová, ktorým v roku 2010 stále rozumieme. To je naozaj niečo úžasné. Iste, je to reformačný -  luterovský koncept jednoty. Jedná sa o jednotu v odpustenej (zmierenej) rozdielnosti. Myslím však, že práve dnes môžeme túto Melanchthonovu vizionársku teóriu veľmi dobre potrebovať. Som si istá, že veľa rímskokatolíkov nebude mať nič proti tejto téze o to viacej, že Melanchthon bol ešte v tom čase keď to napísal rímskokatolíckym teológom.

Možno si niekto myslí, že je príliš teologicky naivné myslieť si, že dôjde k zásadnej zmene vo vzťahu medzi katolicizmom a protestantstvom. Ale ak sa tejto nádeje zriekneme – nádeje na spoločné slávenie eucharistie – ako chceme potom realizovať nádej na zmierenie? Pre mňa má zásadný význam teológia kríža: kresťanská existencia a tým i cirkevná existencia. Múdrosť a krehkosť kolabujú, neomylnosť stráca pôdu pod nohami. Ako kresťania nemôžeme viesť žiadnu hádku o karikatúrach, pretože tá najstrašnejšia  karikatúra Boha sa už dávno odohrala a je na celom svete už celé storočia známa – Boh zomiera smrťou najväčšieho úbožiaka na kríži pod ceduľou, ktorá ho zosmiešňuje: “Ježiš nazaretský, kráľ židov”. Úbohejší obraz o Bohu než tento už ani nemôže existovať. Preto musí kresťan, kresťanka, cirkev vedieť, čo je to pokora. Pokora, ktorá nevystavuje na ceduľu úspechy, čísla ekonomického rastu a pokroku, finančné príjmy, ale pokora, ktorá pozná ľudské a tým i kresťansko-cirkevné poklesky. Pokora, ktorá vidí vo svojom centre vieru, lásku a nádej, pokora, ktorá prekonáva hranice práve tam, kde je ich prekonanie považované za slabosť. Prekonávaním týchto hraníc sa stáva cirkev znamením nádeje pre tento svet, lebo uprostred mizérie tohto sveta oslavuje život. Stáva sa znamením tam, kde uprostred ohraničení a strachu praktikuje lásku. Stáva sa znamením tam, kde rešpektuje to, čo je slabé – nalomenú trsť nedolomí. Stáva sa znamením tam, kde lieči rany a preto vie, že jazvy sú súčasťou života, veď i vzkriesený Kristus odišiel do nebeského kráľovstva s jazvami. Tam, kde cirkev črtá obrazy budúcnosti, tam kde žiadna budúcnosť už neexistuje, kde sa radikálne odvracia od finančného zisku, od tých monštier proklamujúcich stále viacej, stále ďalej, stále rýchlejšie, stále krajší, väčší,  úspešnejší...Všade tu sa stáva cirkev znamením pre svet.”

Po tomto prorockom, vizionárskom obraze pôsobenia cirkvi sa Margot Käßmann zamýšľa nad praktickým životom cirkvi. Hovorí o cirkvi ako o spoločenstve plnom kontrastov a o tom  v čom cirkev podľa nej stroskotáva. Neodpúšťa si poznámku ani na svoju vlastnú adresu hovoriac: “Myslím, že na základe toho čo sa v nedávnej minulosti stalo, nikto z nás nebude s nadšením a radosťou hovoriť o tom, že cirkev je znamením pre svet. Tí, ktorí si mysleli, že ja ako biskupka som lepším človekom, museli v šoku pripustiť, že keď som pri dopravnej kontrole nafúkala alkohol, že i ja som obyčajným slabým človekom. A v rímskokatolíckej cirkvi sa stalo evidentným, že ak cirkev postaví ochranu inštitúcie nad ochranou jedinca, nemôže byť ani len reči o tom, že je znamením nádeje pre svet. Bola to veľmi trpká skúsenosť. Môžeme to však chápať i ako nutný proces učenia sa, dozrievania.

V kréde vyznávame, že cirkev je spoločenstvo svätých. A tu zrazu počúvame zo všetkých strán: pozrite len na tých pokrytcov, tak svätí vôbec nie sú. Takéto vyjadrenia však svedčia o totálnej dezinformácii o svätosti z hľadiska biblie. Ak si niekto myslí, že je bez chýb a nedostatkov, je to len obyčajné svätuškárstvo, nie svätosť. Svätý nie je žiaden človek. Podľa biblie sú svätcami tí, ktorí zasvätili celý svoj život Bohu. Títo ľudia zároveň vedia, že nie sú neomylní a že i keď sú členmi spoločenstva – cirkvi – nie je ani cirkev spoločenstvom dokonalých bezchybných osôb. Keď vyznávame: veríme v svätú všeobecnú cirkev, chceme tým vyjadriť našu túžbu po spoločenstve ľudí, ktorí sú dokonale spojení s Bohom a sú teda bez hriechu. Zároveň sme však realistami a uvedomujeme si, že v takomto spoločenstve ešte nežijeme. Slovami Melanchthona v ôsmej kapitole Confessio augustana z roku 1530 to znie takto: V tomto živote sa nachádzajú medzi zbožnými mnohí falošní kresťania, mnohí pokrytci a tiež verejne známi hriešnici.

Cirkev nie je protiklad sveta, či niečo čo je nad svetom. Cirkev je spoločenstvo ľudí uprostred sveta. A k tomuto spoločenstvu patria i všetky bežné chyby. Práve preto je cirkev znamením nádeje.

Až v momente, keď dochádza uprostred cirkvi k snahám vytvoriť z cirkvi nadľudské dokonalé kráľovstvo, vlastniace absolutizmus dobra a neomylnosti dochádza čoraz viacej k prejavom zahaľovania chýb, tutlania a k pokrytectvu. Učenie z nedávnej minulosti o tom že cirkev je lepšia ako svet, je fundamentálne a teologicky tragické. Ide o to, ako sa zachádza s ľudskými omylmi a vinou. Práve v tomto bode som o tom definitívne presvedčená, že cirkev môže byť znamením nádeje pre svet. Vie totiž čosi viacej, čo vie svet – vie niečo o odpustení, o zmierení, o novom začiatku, o prísľube života. V našej cirkvi si nikto nemusí brať život za to, že zlyhal, pretože Boh neodníma nikomu, ani hriešnikovi či zlyhávajúcemu človeku svoje požehnanie. A cirkev nemôže konať ináč, ako Boh! Okrem toho ide tiež o to, či je cirkev dostatočne odvážna a dokáže povzniesť hlas všade tam, kde je to nepohodlné, kde treba riskovať, kde je potrebné vyhnúť sa kompromisom a treba pomenovať veci a udalosti správnym menom. Vždy v minulosti, keď cirkev brala na ľahkú váhu konfrontáciu so  zneužívateľmi  moci, s násilím, keď mlčanlivo ustupovala očividnému zlu, vždy sa akoby vyvliekala zo zodpovednosti a z toho, čo by malo byť jej prvoradým poslaním.”

Vo svojej prednáške sa nakoniec zmieňuje Margot Kässmann o najnovšej štúdii, ktorá sa zaoberá problematikou zapojenia veriacich ľudí do krízových konfliktov kdekoľvek na svete.

 “Štúdia ukazuje, že úspech religiózne zmýšľajúcich ľudí vo funkcii sprostredkovateľov mieru plne závisí od ich stupňa zápalu a schopnosti dokázať nadchnúť a presvedčiť obe strany. Vierohodnými sa stávajú títo sprostredkovatelia len vtedy, keď si dokážu nielen získať dôveru znepriatelených strán, keď dokážu zvládnuť emócie a vecnou konštruktívnou argumentáciou primäť obe strany k rozhovoru, ale keď dokážu tiež zapojiť do svojich vyjednávacích schopností i malé gestá ľudskosti – návšteva utečeneckého tábora, účasť na demonštrácii, nadviazanie kontaktov s vodcami rebelov, modlitba uprostred zamínovaného poľa, ochota ísť kvôli túžbe za dosiahnutie mieru i do väzenia, ba dokonca v snahe získať si dôveru za účelom dosiahnutia mieru  riskovať i svoj vlastný život. Som presvedčená, že ako kresťania a kresťanky by sme sa mali nechať vzdelávať a profesionálne vyškoliť v spôsoboch nenásilného, pokojamilovného zvládania konfliktných situácií. Myslím, že  podobné školenia by mali podstúpiť i členovia iných náboženstiev nielen kresťania. Ďalšou úlohou dobrých vyjednávačov by mala byť i ich ochota zotrvať na krízovom území i po vyriešení konfliktu. Tu cítim obrovský potenciál náboženstiev. Tento potenciál by mal byť oveľa lepšie využitý. Tak by mala povstať iná nová pluralitná spoločnosť, uvedomujúc si však zároveň hranice svojich možností a vedomá si svojich slabostí. Toto by bola zároveň šanca vytvoriť spoločenstvo jedného stola – eucharistie – uprostred tej novej, akokoľvek ťažkej a nepríjemnej situácie, lebo len vtedy, ak dokážeme prekročiť vlastné hranice, dokážeme vnášať do sveta, v ktorom žijeme i nádej..”

Margot Käßmann venovala v tomto príhovore veľkú časť i nedávnym sexuálnym škandálom v cirkvi. Pretože o tejto téme som už viackrát informoval, uzatváram túto jej prednášku práve na tomto mieste, kde hovorí o jednom stole ako o symbole nádeje pre svet. Kiež povzbudia tieto myšlienky každého, kto ich bude čítať prinajmenšom tak ako povzbudili mňa.

Peter Žaloudek, február 2011, Wien