La tête en friche – Labyrint slov

je francúzsky film, ktorý stojí za to vidieť. Aspoň tí, ktorí sa snažia hľadať odpovede na zdánlivo malicherné otázky typu: prečo je to tak a nie inak; kto má vinu na tom, že sa stalo to, či ono; čo je možné zmeniť, aby život začal mať zmysel... by si nemali nechať újsť príležitosť vidieť tento film. Hovorí sa, a teraz je jedno či je človek veriaci alebo nie, že Biblia - Nový, ale i Starý, niekoľko tisíc rokov dozadu napísaný text, je múdra kniha, plná obrazov zo života, ktoré napriek vysokému veku nestráca na aktualite a posolstve pre každú, i túto modernú dobu 21. storočia. Na svete existuje len veľmi málo kníh, ktoré si napriek tisícročnej histórii od doby svojho vzniku zachovali svoju životadárnu múdrosť a neumierajúce, večne trváce posolstvo pravdy o živote. Tí, čo sa štúdiom Biblie zaoberajú, tak ako som to kedysi robil i ja, potvrdia, že je to síce kniha o Bohu, lepšie povedané o hľadaní cesty k Bohu a že bola písaná nie abstraktnými, umelo vykonštruovanými formuláciami o Božej dokonalosti, ale že je to kniha písaná niekedy až skoro primitívnou rečou zachytávajúcou tie priam najbanalnejšie scény z každodenného života, na obraze ktorých je nesená večná, stále živá pravda. Kniha obrazov zo života. Obrazov, ktorým keď nastavíme zrkadlo, neuvidíme v ich odraze presne tú istú maľbu, ale akoby na vidofilme sa nám premietne aktuálny okamih zo súčasnosti. Ak sa na tento moment potom zadívame, nestrácajúc pritom ten pôvodný, starý biblický obraz, máme šancu objaviť na ňom stopy – ťahy štetca - jemne poukazujúceho na Boží zámer, na Boží odkaz...

Nedávno natočený film francúzskeho režiséra Jeana Beckera “La tête en friche”, považovaného za majstra zobrazujúceho jednoduchý život vidieka, do ktorého dokáže geniálnym spôsobom vsadiť veľkosť ľudskosti prezentovanej v konkrétných osobách tzv. “malých ľudí” - je posledným skvostom jeho tvorby. Nechcem teraz robiť reklamu skvelo hrajúcemu Gérardovi Depardieu, on ju nepotrebuje. Ale na druhej strane možno i práve ten jeho výkon prispel veľkou mierou k úspechu filmu.

Tak ako zapôsobil tento film na mňa, nazval by som ho filmom o nikdy nevyrieknutej láske, alebo filmom o nikdy neprejavenom docenení, o nikdy neprejavených citoch. “Je toľko možností, ako môžeme prejaviť lásku, i keď to nikdy nedokážeme vysloviť” - zneje veta jednej scény filmu. Asi päťdesiatročný muž, jednoduchého, nepríťažlivého vzhľadu, bez zvláštného vzdelania, skoro analfabet, zranený surovým chovaním matky, ktorá mu od samého začiatku jeho existencie dáva na javo odpor, pocit viny a hanby za jeho narodenie, ku ktorému došlo po krátkej, len pár minút trvajúcej afére v atmosfére alkoholu a citového vzrušenia sa náhodou zoznámi v parku, kam si rád odbehne počas pracovnej pauzy pozorovať holuby, so starou, 96 ročnou ženou, ktorá, tak ako on, tiež chodí pozorovať holuby. Netrvá dlho, obaja zistia, že holuby, ktoré poznajú podľa počtu, farieb peria a chovania sa čoskoro stanú v prenesenom zmysle symbolmi ich životov: holuby sú mierumiloné vtáky a odjakživa sa používali ako sprostredkovatelia listových zásielok, sprostredkovatelia komunikácie. Jeden i druhý trpí celoživotnou samotou, i keď v úplne odlišných podmienkach: Germain, tak sa volá muž, nikdy nepoznal otca, matka ho od narodenia bila, hanbila sa za neho, v škole sa mu posmievali. Margueritte je veľmi vzdelaná a sčítaná, nikdy však nikoho nemala, ani deti. Teraz síce žije v krásnom domove dôchodcov, kde sa môže denne venovať jej obľúbenému čítaniu kníh, ale žije tam len z milosti jej vzdialenej rodiny, ktorá jej pobyt v tom domove čiastočne financuje, lebo sama by si to nemohla dovoliť. Germain vidí, že stará pani chodí do parku nielen preto, aby obdivovala holuby, ale i preto, aby si v príjemnej atmosfére zelene a kľudu mohla čítať knihy. Spontánne ju poprosí, aby čítala nahlas. V tom momente sa v ňom prebudí duša malého chlapca – zvedavého, chcejúceho sa naučiť a poznať nepoznané, túžiaceho po nových obzoroch. Doma mu nikto nikdy žiadne rozprávky a knihy nečítal. Otca nikdy nepoznal, matka nemala záujem, v škole sa mu na hodinách čítania vysmievali. To, po čom tak vždycky prahnul a túžil, sa mu teraz zrazu dostalo. Okamžite si taktne dohovoril so starou pani ďalší, a potom znovu, ďalší a ďalší termín v parku. Ale i stretnutia v jej domove dôchodcov. Cez novoobjavenú, nikdy netušiacu lásku k literatúre však začal rásť nielen na duchu, ale začali sa mu otvárať nové, doteraz nepoznané obzory. V jeho vnútri sa začalo čosi meniť. To, čo nikdy v detstve nepoznal – totiž lásku – sa mu teraz cez tú starú pani začalo dostávať. Čo na tom, že to prišlo až tak neskoro. Hlavne, že začal žiť. Grécky filozof Epikuros kedysi hovorieval svojim žiakom, že nikto nie je ani príliš mladý ani príĺiš starý na to, aby mohol spraviť niečo pre zdravie svojej duše. A presne toto začal Germain pri stretaniach so starou pani robiť – uzdravovať svoju dušu. A keď sa v tomto liečebnom procese už dostal veľmi ďaleko zomrela náhle jeho stará matka. Bez rozlúčenia. Celý život holdovala cigaretám a alkoholu. Celý život nebola schopná povedať svojmu jedinému synovi, ze ho miluje, že je dieťaťom, ktoré si vysnila, po ktorom túžila. Odišla navždy. Bez slov. A Germain sa pri jej náhlej smrti horko rozplakal. Ale niečo zvláštne sa predsa len prihodilo. Keď zašiel za notárom, ten mu odovzdal malý darček, ktorý matka pre Germaina celý život v skrytosti opatrovala. Boli to pripomienky na jeho narodenie, okrem iného malé šatôčky, ktoré ako nemluvňa nosieval. A právnik mu oznámil, že matka mu darovala dom, na ktorý celý život ťažko zarábala, šetrila, len preto, aby mu ho raz mohla darovať.

V jednom momente, keď sa rozprával so starou pani v parku o deťoch, padli zaujímavé slová: Margueritte povedala: “Dieťa je plodom lásky”. Germain odpovedal: “Nie každé. Niektoré sú plodmi vypočítavosti a pomätenosti zmyslov.” Margueritte sa na neho pozrela, ale nič nepovedala. Keď po smrti matky otvoril krabicu s vecmi, ktoré mu zanechala, bola tam i spoločná fotografia jeho mladej matky s mužom, ktorý bol jeho otcom. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že fotografia bola zhotovená v období, keď sa mali radi, lebo obaja žarili na nej nádherným spôsobom. Germain si nepamätal, kedy a či vôbec niekedy vo svojom živote videl matku tak úžasne šťastnú a spokojnú, plnú radosti a istoty, ako vyzerala práve na tejto fotografii... Fotku ukázal neskôr Margueritte, páčila sa jej a nevdojak sa spýtala: “Ako dlho trvala ich láska?” Bez veľkého otáľania odpovedal: “Neviem, možno päť minút.” Keď túto vetu vyslovil, a poznal ju veľmi dobre, lebo celý život si o svojej matke myslel, že to bola ľahká žena, po prvýkrát sa nad tým, čo to vlastne hovorí, zamyslel. Po prvýkrát mu došlo, že jeho matka nebola ľahká žena! Po prvýkrát pochopil, ako ho mala rada, čo pre ňu znamenal, ako trpela tým, že nie je schopná, mu to povedať. Celý život schovávala túto fotografiu a mnohé iné veci súvisiace s jeho narodením len preto, že to bol ten jediný spôsob, ako mu dokázala prejaviť lásku. Celý život drela a ťažko pracovala, nikdy mu ani len nenaznačila, že dom, v ktorom platila nájom, chce kúpiť, aby aspoň on mohol vlastniť nejaký majetok. Celý život bojovala sama so sebou, tak túžila premôcť samu seba, vystúpiť z tieňu toho všetkého, čo si so sebou vliekla ako bremená po svojich rodičoch, po svojej výchove, po stratenej láske k mužovi, ktorého milovala najviac a už nikdy sa s tou stratou nedokázala vyrovnať... Celý život jej krvácalo srdce, že nedokáže byť iná, že nedokáže svojho jediného syna objať, poláskať, povedať mu, že ho má rada.... Ale i keď to nebola schopná urobiť navonok, predsa len to dokázala. Jej obeta nebola zbytočná...

Podrobnosti ostatného deju tohoto fascinujúceho filmu nemienim opisovať, stojí za to sa naň pozrieť. Ale tá hlboká, na samom dne skrytá, ale tiež tlejúca, na povrch sa dobývajúca myšlienka o tom, že život bez lásky je to najväčšie utrpenie, aké môže človeka postihnúť, to je jedna z tých právd, o ktorých hovorí Biblia. Je to pravda, ktorú každému z nás dosvedčuje život sám. A nemusíme sa pritom dívať na iných. Stačí, keď sa pozrieme na svoj vlastný život.

Peter Žaloudek, Viedeň, 8.6.2011