Unesú kresťanské piliere Európy príval budúcich mešít?

„Šľachetný človek je zmierlivý, ale nie povoľný.
 Človek malý je povoľný, ale nie zmierlivý.“
Konfucius

Milí priatelia,

 keď som dostal začiatkom februára dva e-maily od pána Ing. Antonína Čecha a od P. Karola Moravčíka s prosbou predniesť vám prednášku na tému či „Unesú kresťanské piliere Európy príval budúcich mešít“ bol som z toho nesmierne prekvapený. Zareagoval som približne týmito slovami: Nie som ani historik, ani religionista a ani inak sa podrobne touto témou nezaoberám. Vyštudoval som síce teológiu, dnes som členom rakúsko-nemeckej organizácie „Priester ohne Amt“ - „Kňazi bez úradu“. Žijem v Rakúsku, kde je dosť moslimov i v mojom najbližšom okolí, ale neviem či som práve ja vhodný na to, aby som sa kompetentne k nadhodenej téme vyjadril a netáral hlúposti. Budem sa musieť nad tým zamyslieť, dovolím si zobrať týždeň na zamyslenie, čo táto téma so mnou spraví: či budem mať brucha bôľ alebo žalúdočné ťažkosti pri myšlienke na ňu alebo či usúdim, že bude v mojich možnostiach niečo súdneho k tomu povedať. Na moje veľké prekvapenie som žiadne bolesti brucha ani žalúdka nedostal, i spánok bol v poriadku, v hlave sa mi začali vybavovať všelijaké rozhovory z rádia, úryvky z novín, pasáže z rôznych kníh, príhody zo života - „nuž“ - napísal som po týždni P. Moravčíkovi, že to skúsim vziať ako výzvu pre moje hrdzavejúce šedé mozgové bunky a pokúsim sa niečo spraviť preto, aby sa korodujúci proces v mojej hlave spomalil a dokázal som niečo vytvoriť, čo by mohlo ako-tak zodpovedať vášmu očakávaniu, ale s tým, že za výsledok neručím.

A tak tu teraz stojím pred vami a prosím o vašu zhovievavosť. Keby som mal hovoriť na tému mojej knihy o P. Damiánovi a malomocných, či na tému knihy Myšlienok počas ožarovacej terapie, nemal by som žiadne zábrany a viem, že by som podľa citátu z Biblie - „z plnosti srdca hovoria jeho ústa“ - dokázal k týmto dvom témam hovoriť i celú noc, pretože sú to témy, ktoré mám celou svojou bytosťou prežité. Takto sa púšťam na terru incognitu, na neprebádané územie a neviem, čo ma čaká. Musím však zároveň priznať, že súčasťou mojej nátury je vyberať sa na nové miesta a tak to beriem ako výzvu a šancu, obohatiť si svoj obzor poznania o nové vedomosti.

Ako preambulu by som však rád vyslal toto avízo: Ak je medzi vami niekto, kto si myslí, že na konci môjho monológu dostane nejakú konkrétnu smernicu či odpoveď na to, čo spraví s kresťanskou – možno by už bolo lepšie povedať – bývalou kresťanskou Európou – islam – tak si myslím, že bude lepšie, keď ten dotyčný pôjde radšej domov a venuje sa nejakej dôležitejšej činnosti či zábave než tu tráviť čas. Ja žiadnu konkrétnu odpoveď nemám. Nie som ani prorok ani jasnovidec, čo bude zajtra, za 50 či 100 rokov, neviem.

Poďme sa však spolu zamyslieť nad určitými faktami, možno sa nám podarí v ich svetle poodhaliť rúško zatiaľ tajomnej, neznámej budúcnosti.

Európa sa mení nielen po stránke náboženskej, ale i civilizačno-kultúrnej. Theodore Dalrymple, britský lekár, psychológ a psychiater, autor niekoľkých kníh a stálý dopisovateľ rubrík uznávaných anglických a amerických časopisov vo svojej knihe: “Our culture, or what‘s of it left” - “Naša kultúra a čo z nej zostalo”, si v jednej kapitole dáva otázky, či sa ešte v dnešnej globalizáciou poznačenej dobe dá vôbec hovoriť o špecificky anglickej, francúzskej, či akejkoľvek inej kultúre malých štátov. Celý život žil v Anglicku, i keď veľa cestoval a mal prednášky po svete, teraz však keď je v penzii, sa presťahoval natrvalo na francúzsky vidiek, pretože je presvedčený o tom, že Anglicko už stratilo svoj niekdajší šarm, mentalitu a je mu milší práve ten francúzsky vidiek, kde sa ešte aspoň niečo z tej “typickej charakteristiky” francúzskeho života zachovalo. Ako príklad toho, ako jedna zanikajúca kultúra mení myslenie a život človeka udáva Anglicko a Taliansko. Zatiaľ čo si Taliani napriek stáročiam dlhému vývoju stále ešte zachovali malé domčeky, úzke ulice, malé firmy, typické jedlo atď., a s tým súvisiaci určitý “rodinný spôsob” života, v Anglicku sa takéto malé domčeky v blízkosti centier veľkých miest zbúrali, namiesto nich postavili obrovské sklenené budovy, vybudovali široké ulice. Nerieši situáciu nutnosti takéhoto vývoja z pohľadu ekonómie, len skúma aký vplyv má nová situácia na nový spôsob života v takomto prostredí, na ľudské vzťahy, charakter, mentalitu... O náboženstve pritom vôbec nehovorí.[1] 

 Keď sa pozrieme do minulosti, vidíme že národy zanikajú, kultúry zanikajú a vznikajú nové, doby ľadové sa striedajú s tepelnými, klimatické podmienky provokujú a vytvárajú nové životné podmienky. Ani náboženstvá nie sú imúnne voči zmenám či zánikom, i keď sa zdá, že aspoň tie najväčšie z nich majú veľmi dlhý dych. Avšak i u týchto je evidentný určitý dynamický vývoj a zmena.

Je nad slnko jasnejšie, že obyvatelia jednej veľkej časti Európy dnes stoja pred veľmi vážnou otázkou a možno i problémom aspoň z pohľadu mnohých médií, ktoré predstavujú arabsko-ázijský islam prinajmenšom ako zdroj potenciálneho napätia a konfliktov, prinajhoršom ako sud výbušného prachu, z ktorého už trčí horiaca šnúra. Pri takto prezentovanom islaminizme je očividné, že nejde len o náboženský konflikt, ale i o konflikt dvoch odlišných kultúr a civilizácií. Kresťanstvo zanechalo na Európe trvalú pečať. O tom, že islam vybudoval tiež v histórii pozitívne hodnoty niet pochýb. Ja ich teraz nechcem ani bagatelizovať ani negovať. Keď sa však pozrieme do minulosti, aké veľké finančné, materiálne a ľudské obete stáli konflikty medzi islamom a kresťanstvom, právom by sa mal každý človek jedného i druhého vyznania pýtať, či má byť cieľom jedného náboženstva záhuba náboženstva iného a či by z hľadiska dlhodobého vierohodného pôsobenia nebolo na mieste začať robiť konečne sul serio - niečo preto, aby tieto náboženstvá dokázali žiť jedno vedľa druhého v mieri.

 Prišiel som k Vám z neďalekej Viedne, kde žijem od roku 1983. Predpokladám, že ak nie všetci z vás, tak určite veľká väčšina z vás bola vo Viedni. No a priamo v centre Viedne, kúsok od Kärntner str. sa nachádza kapucínsky kostol a vedľa neho socha v nadživotnej veľkosti P. Marka z Aviána. V tomto kostole je totiž pochovaný, zomrel v tom kláštore v roku 1699. Pred 7 rokmi ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného. Vo Viedni sa delí spolu s rodákom z moravských Tasovíc pri Znojme sv. Klementom Maria Hofbauerom o spolupatrónstvo mesta. Ak ste túto informáciu náhodou nevedeli, nič si z toho nerobte, to dnes totiž nevie skoro žiaden Viedenčan a ak sa spýtate mladých Rakúšanov, či vedia kto sú patróni ich hlavného mesta, tak sa na Vás začudovane pozrú, lebo vôbec nepochopia zmysel otázky. Ak ste teda okolo sochy P. Marka z Aviána už išli, určite si pamätáte, ako vyzerá: Postava vysokého kapucína je v rýchlom pohybe, v pravej ruke drží kríž, ruka je vyzdvihnutá do výšky a dopredu, akoby si s tým krížom chcel raziť cestu v nejakom tuneli, či na neistom nebezpečnom mieste a ten kríž mu slúži ako zbraň či pancier. To, že sa kapucíni odjakživa znázorňovali s krížom v ruke, nie je nič nové. Bol to ich prastarý zvyk a charizma, kríž mali vždy pri sebe, používali ho najčastejšie pri kazateľskej činnosti, či pri žehnaní ľudí. Póza, v ktorej je zachytený P. Marek z Aviána bola však navrhnutá úmyselne. Rok 1683 vošiel do dejín ako rok, kedy bolo definitívne zažehnané mohamedánske nebezpečenstvo, kedy bolo oficiálne zachránene kresťanstvo v Európe. Turecký sultán Mustafa sa dostal so svojou asi 150 000 armádou pred hradby Viedne, Habsburgovia so svojimi spojencami sa mohli spoliehať maximálne na 40 000 vojakov a boli navyše medzi sebou rozháraní. Dnes vieme ako to dopadlo. Turci boli porazení, kresťanstvo v Európe prežilo a P. Marek z Aviána je od tej doby oslavovaný a uctievaný kvôli jeho chýrnej kazateľskej činnosti, ktorou mobilizoval vojakov a ľudí do boja proti „inovercom“ Turkom nielen ako spoluzáchranca, spolupatrón Viedne, ale hlavne ako spoluzáchranca kresťanstva v Európe. A dnes, 327 rokov od tej pamätihodnej bitky mnoho ľudí v Rakúsku, ale nielen tam, hovorí: „Vtedy sme sa inovercom bránili za cenu vlastného života, dnes ich do našej krajiny a o chvíľu zrejme i do celej Európskej únie prijmeme dokonca s otvorenou náručou, dnes sa im odovzdávame slobodne, bez boja, bez nárokov na zachovanie nášho vlastného náboženstva, našej kultúry a civilizačných výdobytkov...“ Sme voči týmto „inovercom“ naozaj tak bezbranní, musíme sa im poddávať a zriekať našich výdobytkov, sme naozaj tak hlúpi, že dovolíme, aby u nás stavali mešity, zatiaľ čo my v ich krajinách nemôžme budovať naše kresťansko-katolícke chrámy a naši spoluveriaci v ich krajinách trpia? Ako sa to vôbec stalo, že prišli k nám a začali sa u nás rozmáhať?

Zatiaľ čo v krajinách západnejšej Európy – vo Francúzsku, v Británii, v štátoch Beneluxu narastajúci počet moslimov pochádza z prisťahovalcov ich bývalých kolónií v Afrike či v Ázii, najväčší počet moslimov v nemecky hovoriacich krajinách tvoria Turci, obyvatelia niektorých štátov bývalej Juhoslávie. Jedna i druhá skupina moslimských prisťahovalcov však prišla do krajín západnej Európy dobrovoľne, ba dokonca na pozvanie najvyšších predstaviteľov štátov koncom 60. rokov minulého storočia. Dôvody pozvaní boli čisto ekonomické. Po spočiatku pomalej reparácii vojnou poškodených štátov dochádza prakticky vo všetkých štátoch západnej Európy k prudkému rastu ekonomiky. Produktivita a s ňou ruka v ruke konzum stúpa, je potrebné udržať, ba dokonca urýchliť tento proces a to je možné len za cenu nových a hlavne lacných pracovných síl. Rakúska televízia vysielala nedávno obsiahly dokumentárny film o tom, ako najvyšší štátni predstavitelia vyzvali tureckú vládu o poskytnutie nových pracovných síl. V tom seriáli ukázali železničné stanice vo Viedni, do ktorých prichádzajú špeciálne vlaky s tureckými robotníkmi, na stanici ich čakajú agenti a predstavitelia firiem a rovno ich odvážajú do pripravených ubytovní. Títo robotníci prichádzajú sami, bez rodín a manželiek. Postupne, v rámci demokraticko-humanitárnych opatrení rakúsky štát pozýva i rodinných príslušníkov.

Tu je potrebné konštatovať, že pri slobodnom otvorení hraníc pre moslimov sme my všetci zohrali svoju úlohu. Bola to naša túžba mať sa ekonomicky lepšie, ale zároveň i naša ochota k tolerancii akceptovať iné náboženstvá, iné kultúry, než len to “naše”. Urobili sme vtedy chybu? Veď čo je na tom zlého, ak sa niekomu vedie materiálne dobre? A či snáď nepatrí tolerancia určitým spôsobom medzi evanjeliové čnosti? Otázkou však zostáva, o akú toleranciu vtedy u nás išlo: bola to tolerancia ako produkt hlbokého kresťanského cítenia alebo určitá „zdeformovaná“ tolerancia podľa motta: „Veď nič zlého nerobíme, ide len o to, aby sa nám viedlo trochu lepšie”, a zároveň sme si chlácholili svedomie tým, že vlastne konáme i dobrý skutok, lebo tým ľuďom dáme prácu, nuž nech len k nám prídu, nech si bývajú v tých svojich barakoch – o splynutí s inými či integrácii vtedy ešte žiadna reč nebola. Ako sa k tomuto fenoménu vtedy stavali kresťania, cirkev a konkrétne my katolíci? Z dostupných materiálov mi nie je známe, že by vtedy robili výčitky politikom – a v tom čase boli skoro všetci oficiálni činitelia kresťanmi – za to, že k nám pozývajú ako gastarbeitrov Turkov, či obyvateľov Maroka, Alžírska, Egypta a občanov krajín niekdajšej Juhoslávie. Nepostrehol som ani, že by sa vtedy konali demonštrácie, mítingy či akcie za jednoduchší spôsob života, za umiernenejšie tempo rastu ekonomiky, za skromnosť, za solidaritu s tými spoluobyvateľmi krajín vtedajšej Západnej Európy, ktorým sa vtedy neviedlo tak dobre ako mnohým iným a nie je mi ani známe, že cirkev či kresťania naliehavo poukazovali na rok 1683 a nabádali k zachovávaniu „starých a osvedčených“ ciest kresťanskej morálky, robili agitáciu a propagáciu za mnohodetné kresťansko-katolícke rodiny.

Ja však nie som ekonóm a neprislúcha mi súdiť tú dobu. Navyše, ako je známe, stagnácia v ekonomike jedného národa a rast ekonomiky u iného viedla vždy k nerovnováhe, k napätiu, konfliktom, a závislosti slabšieho na silnejšom. Ekonomicky slabé štáty sa stávajú ľahkou korisťou iných, mocnejších. Okrem toho vývoj, skúmanie nového a neprebádaného, prekračovanie hraníc poznaných možností, objavovanie nových súvislostí je vo svojej podstate znakom života a životaschopnosti každého jedinca a národa, je to hybná sila ľudstva, vďaka ktorej prežilo a to je predsa pozitívny znak.

Či nie?

Ale ak by sme náhodou inklinovali k tomu, poukázať teraz prstom na ľudí zo Západu a chceli im vytknúť, že si za problém s moslimami môžu sami, lebo ich dobrovoľne v honbe za nezriadeným ekonomickým ziskom vpustili do svojich krajín, zamyslime sa skôr nad faktami v Českej či Slovenskej republike, koľko tisíc Ukrajincov, Rusov, Mongolov tu už pracuje, ich číslo neustále rastie . Aký druh práce vykonávajú? Až na pár výnimiek určite nepracujú na akademických miestach, i keď väčšina z nich má minimálne stredoškolské a mnohí dokonca vysokoškolské vzdelanie. Upratovačky v nemocniciach, vo fabrikách, na uliciach, robotníci tých najmenej kvalifikovaných prác, stavební dělníci, fušky na čierno – mohol by som v tomto reťazci nepopulárnych pracovných činností pokračovať – vykonávajú čoraz viacej títo ľudia, dokonca ani Rómovia ich nevykonávajú, i keď tam sú dôvody ako zo strany Rómov, tak i zo strany bielej populácie, chovajúcej sa nadriadene – trochu iné...

Vráťme sa však ku kresťanstvu Európy: Aké bolo, aké je to kresťanstvo? Na to by som si dovolil odpovedať slovami človeka, ktorého si už celé desaťročia vážim ako proroka dnešnej doby – francúzskeho kňaza abbého Pierra, zakladateľa jedného z mojich najobľúbenejších hnutí Emauzy, v ktorom sa venujú bezdomovcom a tým najchudobnejším ktorých ožobráčila agresivita kapitalizmu a konzumnej spoločnosti. Abbé Pierre zomrel v roku 2007 a pár rokov pred smrťou na žiadosť ľudí, ktorí si ho vážili, napísal knihu „Testament“, myšlienky, ktoré v sebe nosil po celý život[2]. V tejto nesmierne prorockej knihe, v ktorej nemá dôvod, aby si ako starec a človek pripravujúci sa na smrť dával pozor na slová, v jednej kapitole o fatimskom zjavení rozvíja túto odvážnu myšlienku: Kapitolu voľne skrátim: „Až doposiaľ sme sa v cirkevných dejinách učili že rok 313, kedy dostali kresťania milánskym ediktom slobodu, bol z historického pohľadu významný rok pre kresťanstvo. Ja však tvrdím, že tento rok skrýva v sebe určitú kliatbu pre cirkev, z ktorej sa dodnes nevyslobodila: od tohto roku sa totiž začala cirkev navonok formovať a prispôsobovať svetským štruktúram, došlo to až ku stredovekému pápežskému štátu, kedy pápež ako symbol svetskej moci, sediaci na koni a so zdvihnutým mečom šiel bojovať a dávať rozkazy k zabíjaniu. Z mocenských štruktúr, do ktorých sa cirkev takto zamotala, sa stále ešte poriadne nevymotala“. Spomína si ďalej na osobné stretnutia s Mons. Roncallim počas jeho pôsobenia ako nuncia v Paríži. Schyľovalo sa k II. vatikánskemu koncilu a budúci pápež Ján XXIII. mu vtedy okrem iného povedal: “Staneme sa svedkami konca konštantínovej doby. Chcel tým povedať“, - hovorí Abbé Pierre - “že je treba skoncovať so spojovaním znakov a niekedy i skutočnosťami moci duchovnej so znakmi a skutočnosťami moci svetskej. Kňazi bývali považovaní za pánov, biskupi patrili medzi barónov a kniežatá, pápeži boli králi a vojvodcovia. Viete, že v šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa v Taliansku mapa krajov s najväčším počtom komunistických voličov kryla s mapou bývalého pápežského štátu? Využívanie duchovnej moci k dosahovaniu materiálnych cieľov malo za následok ten najradikálnejší antiklerikalizmus a pohŕdanie vierou. Vo Francúzsku prinieslo oddelenie cirkvi od štátu mnohým kňazom chudobu, ale prečo by sa mali vo Vatikáne, kde určite peniazmi neoplývajú, tvrdohlavo držať spôsobov vystupovania, ktoré budia dojem, že stratené bohatstvo stále ešte existuje?” A niekoľko riadkov nižšie píše: “Domnievam sa, že budúcnosť cirkvi nebude pokračovaním toho, čím cirkev kedysi bola a stále ešte je, oného vyvolávania dojmu vonkajšieho bohatstva…”[3]

 Táto moc v cirkvi sa prenášala do všelijakých možných privilégií a titulov, ktoré sa dodnes len s ťažkosťami odbúravajú: tiara, pompézne purpurové farby hierarchov, honosné mitry kardinálov a biskupov, tituly, ktoré dodnes pretrvávajú a nikomu nič nehovoria. Na území Rakúska, ktoré bolo šesť storočí ovládané striktne katolícky zmýšľajúcou habsburgskou monarchiou sa už skoro celé storočie, od obdobia rozpadu monarchie, ľudia odvracajú od cirkvi a vystupujú z nej. Heinrich Fries, významný nemecký fundamentálny teológ, veľký šíriteľ myšlienok II. vatikánskeho koncilu a zároveň veľký bojovník za zjednotenie kresťanov píše: „Katolícka cirkev potrebovala nesmierne dlhý čas na to, aby sa zmierila s demokraciou. Monarchia platila pre cirkev, ktorá považovala seba samú za societas perfectas a podľa jej vzoru taktiež za hierarchické usporiadanie - ako najvhodnejšia forma organizácie“[4]. Dnes už nepochybuje žiaden historik o tom, že za odchodmi z cirkvi sa schovávajú nielen škandály, ale i určitá revolta, odpor a apatia voči katolíckej cirkvi, ktorá sa tu celé storočia chovala ako mocná vychovávateľka, učiteľka, nadriadená panovníčka, ktorá vie všetko lepšie a dokonalejšie – takto to vystihol vo svojom liste jezuitský kňaz P. Henri Boulad, ktorý poslal v roku 2007 pápežovi[5]. Tieto názory – zhodou okolností vyvierajúce z prostredia francúzskej kresťanskej kultúry – lebo i P. Boulad má francúzske korene, abbé Pierre bol Francúzom - korešpondujú znovu silno s myšlienkami Heinricha Friesa, ktorý na inom mieste svojej knihy píše: „Kresťanstvo nie je systém – katalóg neomylných právd - ale cesta k otcovi“[6].

Žiaden súdny človek nepochybuje o tom, že kresťanstvo sa nezmazateľne zapísalo do dejín nielen Európy, ale i celého sveta. 

Tu tkvejú dôvody toho, prečo mnohým ľudom a politikom záleží na tom, aby v ústave Európskej únie zaznelo, že Európu vytvorili nielen myšlienky helenistickej kultúry a civilizácie, či rímskeho práva, ale i kresťanskej spirituality. Akokoľvek by sme mohli nájsť v kresťanstve určité pošramoteniny, trhliny, rany či nedostatky, ktoré dodnes nie sú zocelené a stále sa ešte naprávajú, predsa len musíme uznať pozitívny vplyv kresťansva pri vývoji ekonomických systémov – prvé firmy boli kláštory, pri vývoji sociálneho systému – prvé nemocnice, charitatívne inštitúty, školstvo. Kresťanstvo položilo základy právnej štátotvornosti – dodnes sa v každej súdnej sieni nachádza kríž ako symbol spravodlivosti a v konečnom dôsledku prispelo značnou mierou i k tvorbe demokracie a rešpektovaniu ľudských práv a nezabúdajme na ekológiu, tému, ktorá dnes hýbe svetom v súvislosti s klimatizačnými zmenami vyprovokovanými ľudským faktorom – sv. František z Assisi žijúci pred 800 rokmi je plným právom považovaný za prvého veľkého ekológa.

 Lenže spôsoby ako sa kresťanstvo mnohokrát šírilo a implantovalo do iných kontinentov a kultúr, aspoň z nášho súčasného uhlu pohľadu, neboli vždy úplne kristo-kresťanské. Nedávno som čítal rozsiahly článok v novinách “Die Zeit” - Utópia v pralese - o jezuitskej misii v Paraguaji a iných krajinách Južnej Ameriky. Možno sa vám v tejto súvislosti vybavuje 25 rokov starý film “Mission” s Robertom de Nirom v hlavnej úlohe. Pre tých, čo nevedia o čom je reč, len stručný úryvok z toho článku: “Presne pred 400 rokmi začali jezuitskí misionári zo Španielska svoju misiu v pralesoch Južnej Ameriky na území dnešných štátov Brazílie, Bolívie, Argentíny, Paraguaja a Uruguaja. To, čo sa im tam vtedy podarilo vykonať, bolo tak nádherné, že to i veľký nepriateľ katolíckej cirkvi, francúzsky filozof Voltaire nazval „triumfom ľudskosti”. Španielsky kráľ dal misionárom povolenie vybudovať ďaleko od vtedajších miest misionárske osady, v ktorých by boli domorodí obyvatelia chránení nielen pred agresívnymi kolonizátormi, deportujúcimi indiánov do otroctva, či na nútené práce svojich veľkostatkov, ale tieto osady mali zároveň umocniť šancu konverzií indiánov na kresťanskú vieru. Pri plavbách vo svojich kanoe po riekach pralesov si misionári často pospevovali a hrali na rôzne hudobné nástroje. Ich hudba fascinovala nepredstaviteľným spôsobom indiánov, začali mať o ňu záujem. Misionári ich s radosťou učili a takto sa im podarilo nadviazať s nimi hlbší vzťah a pomerne ľahko ich získavali na svoju vieru. Vďaka týmto osadám, v ktorých vládla priateľská atmosféra, atmosféra slobody a umenia, sa stali indiáni mnohonásobne pracovitejšími - produktívnejšími - než ostatní indiáni, ktorých kolonizátori donútili pracovať na svojich pozemkoch. Nebola to však len hudba sama o sebe. Jezuiti tam prišli bez zbraní. Najskôr sa naučili reč indiánov, potom začali vydávať knižne slovníky a gramatiku. Z dialektov dovtedy rozšíreného jazyku indiánskej skupiny Guaraní vytvorili jednotnú písanú reč. Všetky deti sa učili v ich školách písať a čítať. V ich rodnom jazyku a v španielčine. Guaraní je dodnes vedľa španielčiny úradnou rečou Paraguajcov. Jezuiti čoskoro zistili, že ich síce priateľsky sa chovajúci, ale vo svojej podstate „jednoduchý a mierne zaostalý“ ľud nemal žiadne špeciálne ambície k vlastným, privátnym iniciatívam či aktivitám, z ktorých by profitovali pre budúcnosť. Zistili však, že Guaraní majú veľký cit venovať sa pracovným činnostiam v duchu starých tradícií pre dobro celej komunity. Aby túto pracovnú činnosť stimulovali, využili k tomu znovu hudbu. S bubnami a pozaunami tak šli na pole. Akékoľvek cirkevné slávnosti sa od tej doby predbiehali v prezentácii speváckych zborov a orchestrov. Vo veľmi krátkom čase sa naučili majstrovsky interpretovať všetky dovtedy známe skladby európskej hudby. A tak vďaka tejto hudbe začali čoskoro vyrastať v celej tejto oblasti namiesto chatrčí z trávy a blata murované domy, z osád sa stávali čoraz väčšie malé barokové mestečká, pribúdali krásne kostoly, dláždené chodníky, okrasné a zeleninovo - ovocné záhrady, ohrady pre dobytok atď. Osady 1000 až 5000 indiánov spravoval zvyčajne jeden, maximálne dvaja jezuitskí pátri. V takýchto osadách žilo vtedy asi 200 000 indiánov! Všetci mali prácu, malé domčeky a žili spokojne, zatiaľ čo v krajinách Európy sa vtedy potulovali po uliciach tisíce a tisíce bezdomovcov, žobrákov a hladujúcich ľudí. Podľa historikov predbehli tieto osady na poli sociálnom a právnom dobu o viac ako 200 rokov. Táto ich činnosť nemá v histórii ľudstva obdoby! Lenže netrvalo dlho a všetky tieto osady zanikli. Dnes sa zachovali už iba ruiny a pamiatky, najmä v Paraguaji, ale i v iných štátoch. Španielski kolonizátori a plantážnici nedokázali v sebe potlačiť závisť a zlobu voči jezuitom za to, že ich robotníci - indiáni - sú oveľa pracovitejší a efektívnejší a že z ich osád nemôžu odvliecť ľudí na svoje plantáže. A tak začali snovať intrigy jednak u španielskeho kráľa a jednak u cirkevných vrchností v Madride a Ríme. Tieto intrigy boli navyše umocnené duchom osvietenstva, ktoré práve vtedy vládlo v Európe a to ako je známe zase nebolo vôbec naklonené jezuitskej reholi, ktorá bola považovaná za pravú ruku pápeža a „spiatočníckeho“ katolicizmu. Ich zdrvujúci útok na jezuitov a na obyvateľstvo vyvrcholil 3. júla 1767. Kráľ Karol III. vydal rozkaz, aby boli všetci jezuiti z tejto oblasti deportovaní do Európy. Mnohí boli zavraždení, 2617 nalodených a asi 200 starších a chorľavých pátrov násilnú deportáciu a kruté podmienky na lodi smerujúcej do Španielska neprežilo. Sídla indiánov boli zdevastované, mnohí odvlečení do otroctva, iní sa rozutekali naspäť do džunglí. Už nikdy viac sa tento civilizačný rozkvet v Južnej Amerike odvtedy neopakoval. Či nebolo to, čo tam vtedy jezuiti zaviedli niečo na spôsob toho, ako žili prví kresťania? Ak boli jezuiti a indiáni tŕňom v oku mocným kolonizátorom, nemali byť aspoň pod duchovnou záštitou vtedajšej hierarchickej cirkvi, ktorej moc bola oveľa väčšia, ako je tomu dnes? Zachovali sa správy pápežských vyslancov svedčiacich o bezpríkladnom kresťanskom duchu a živote v týchto osadách. Napriek tomu vedenie vtedajšej cirkvi dalo radšej súhlas k násilnému zlikvidovaniu, než aby ideu tohto spôsobu života šírilo ďalej…[7]

Niektorí z vás možno vedia, že som osemkrát navštívil kolóniu malomocných na ostrove Molokai a v roku 2006 vyšla v KNA na Slovensku moja kniha: “Aina hemolele – svätá zem – Molokai” - po stopách misionára malomocných P. Damiána. V tejto knihe uvádzam štatistiku o tom, ako v dôsledku chorôb, ktoré priviezlo tisíce samozvaných prisťahovalcov z Európy, Ameriky a Ázie drasticky klesol počet havajského obyvateľstva: keď na tieto ostrovy priplával po prvýkrát James Cook v roku 1778 žilo na havajských ostrovoch okolo 250 000 obyvateľov. O sto rokov neskôr ich už bolo len 50 000, lebo Havajci nemali vyvinuté obranné látky voči tým najbanálnejším chorobám, na ktoré si obranné systémy ľudí iných krajín už dávno zvykli. Dnes žije už len asi 1 percento čistej havajskej populácie a ľud týchto prekrásnych ostrovov sa môže právom pýtať všetkých tých prisťahovalcov, hlavne z kresťanskej Európy, lebo tí tam celé desaťročia prichádzali v desaťtisícových húfoch - “za čo vám máme byť vďační – za to, že ste nás už skoro vyhubili?”

Ale aby sme nemuseli chodiť do ďalekej histórie a vzdialeného geografického prostredia a civilizácie - či nežila katolícka cirkev ešte len nedávno na území Česko-Slovenska a iných komunistických krajín spôsobom prvých kresťanov - v podzemí? Čo dnes zostalo z tejto tzv. “podzemnej cirkvi”? Koľkí ich členovia ktorí vtedy niesli prápor žitého kresťanstva sedia dnes na biskupských stolcoch, učia v seminároch, či vedú rôzne iné verejné cirkevno-kresťanské spoločenstvá? A kam sa podeli všetky tie vtedajšie prekrásne a vzácne praktiky všedného kresťanstva? Veď cirkev - rehole - duchovné spoločenstvá - kresťanstvo samé - šírenie evanjelia v skrytých, mnohokrát životu nebezpečných podmienkach, žijúce spoločenstvá v bytoch panelákov, bez finančno-materiálnych prostriedkov a mašinérie byrokratických štruktúr žila. A ako žila! To, čo sa v otvorených verejných kostoloch, či v tých jediných dvoch oficiálnych seminároch Českej a Slovenskej republiky často vtedy dialo bola len obyčajná fraška, divadlo, v ktorých boli mnohokrát hlavnými aktérmi skorumpované kňazské charaktery, ktoré v sebe nemali ani štipku z toho, čo tvorí obraz kresťana podľa vzoru Ježiša Krista… Prečo nebola ponúknutá reálna šanca po páde komunizmu práve tejto časti cirkvi – ujať sa vedenia - žiť takým spôsobom ďalej a nemrhať megalomansky čas a peniaze na stavby kostolov a kláštorov, ktoré - ako vidíme - sa už dnes pomaly začínajú vyprázdňovať?

A čo sa stalo s duchom Medellinu, ktorý začal viať pred 42 rokmi mohutným spôsobom nielen na celom kontinente Južnej Ameriky, ale i celého sveta osviežujúcim vánkom nanovo inšpirovaný Evanjeliom? Mocnými hierarchami z Ríma, medzi inými i kardinálom Ratzingerom, bol opečiatkovaný ako zavádzajúci duch tzv. “teológie slobody” a tá bola zavrhnutá, pretože vraj nie je kristologická. Ak nie je kristologická služba ohlasovania Radostnej Zvesti tým, ktorí sú na okraji spoločnosti - či už preto, že stratili prácu, majetok, postavenie, ľudskú hodnosť, zdrvili ich choroby, psychické i fyzické, upadli do bahna morálnych pokleskov a slabostí, z ktorého sa nedokážu sami vymotať von – tak čo už má byť na kresťanstve, ktoré chce byt soľou a svetlom a chce napodobovať život svojho zakladateľa – kristologické? Na to, aby bola niekedy ponúknutá pomocná ruka slabým, ubabraným či poškvrneným špinou zla a hriechu je niekedy nutné zostúpiť z trónu pohodlia a noblesy a zašpiniť si ruky či nohy – tak ako si ich pošpinil sám Kristus, keď prišiel medzi nás... A kam sa vyprchal duch odvahy a inšpirácie II. vatikánskeho koncilu, ktorý stál nielen v pozadí Medellinu, ale i zrodu toľkých nových a krásnych foriem evanjelizácie? Či nie sme dnes skôr svedkami vanutia iného, opačného ducha? Prečo sa dnešný pápež vo svojich publikáciách a príhovoroch tak málo, lepšie povedané skoro vôbec nevracia k tomu, čo II. vatikánsky koncil začal a v čom by sa malo, podľa mňa, pokračovať?

V knihe “Wird Europa gottlos?” - Stane sa Európa bezbožnou - píše P. Anselm Günthör, Nemec, bývalý profesor morálnej teológie na pápežskej Vysokej škole sv. Anzelma v Ríme o tzv. štutgardskom vyznaní viny evanjelickej cirkvi na konci II. svetovej vojny citujúc slová predstaviteľov evanjelickej cirkvi Nemecka: “Uprostred ľudí, ktorí sympatizovali či spolupracovali s nacizmom sme my nevynikali ani odvahou, ani sme sa dôvernejšie nemodlili, naša viera nebola radostnejšia a láska nehorela silnejšie ako u iných[8].

 “Gott mit uns” - Boh s nami – mali vyryté na opaskoch fašistickí vojaci počas zverstiev vojny. Kde a koľkokrát zaznievali radikálne hlasy pápeža, biskupov a kňazov proti tomuto bohorúhavému výroku? Áno, veriaci – laici i duchovní - trpeli, boli zámerne likvidovaní v koncentračných táboroch, ale prečo nezazneli a nie sú dnes historicky dokumentované vehementné prejavy vtedajšej hierarchie Ríma, Nemecka a iných krajín proti takýmto výrokom? Či nie je to všetko, čo sa dnes a stále deje a vyčíta cirkvi určitou konsekvenciou, akoby bumerangom, ktorý sa vracia a upozorňuje na to, že takouto cestou sa Kristova cirkev uberať nesmie? Či to nie je určitá výzva k tomu začať žiť inak než to bolo v minulosti?

 Abbé Pierre, ktorého som už citoval, bol často vo svojej rodnej vlasti vyhlásený anketou ľudí, nie cirkvi, za najpopulárnejšiu osobu Francúzska práve preto, že ako kňaz dokázal zostúpiť z toho trónu, kam postavenie kňaza katapultovala cirkevná politika uplynulých storočí a “zamazal sa” každodennou prácou s chudobnými. V jednej kapitole už spomenutej knihy opisuje práve okamihy preberania ceny v juhofrancúzskom Cannes, pretože si ho ľudia znovu zvolili. Vedľa neho ako druhý stál v tom roku známy francúzsky herec Gérard Depardieu, Sandrine Bonnaireová a Maurice Pialat. Na otázku moderátora - “Abbé Pierre, povedzte nám, čomu vás život naučil...” vyriekol Abbé Pierre jedno z najkrajších svedectiev aké som kedy počul: ... ”Čo ma život naučil... že žiť znamená dostať trochu času, aby sme využili svoju slobodu, naučili sa milovať a pripravili sa tak k večnému stretnutiu s Večnou Láskou...”. Potom ešte chvíľu rečnil a keď dokončil, vykríkol Pialat: “Prečo mi toto nepovedali, keď som bol malý? Bol som vychovávaný vo veriacej rodine, ale rodičia so mnou hovorili len o pekle a strachu. O slobode a láske nepadlo ani slovo[9].”

Zaujímavé, že túto vetu kedysi vyslovil v Alžírsku pred publikom asi 500 ľudí, z ktorých boli asi tri štvrtiny moslimovia. Keď stretnutie s ľuďmi skončilo, obklopila P. Pierra skupina detí a mládeže, mnohí chceli jeho autogram. Neďaleko stála iná skupina detí a mládeže, očividne moslimov, ktorá čakala až P. Pierre zostane sám. Potom k nemu pristúpila a jeden z tých mladíkov mu riekol: “Pane, boli by ste tak dobrý a zopakovali nám ešte raz to, čo ste povedali o živote? Radi by sme si to poznamenali. “Ohromilo ma to” - píše Abbé Pierre. „Existujú teda mladí ľudia, ktorí žijú v inej kultúre, v inej spoločnosti a predsa si kladú tie isté otázky[10].“

 V tejto jednoduchej vete vyslovil Abbé Pierre očividne niečo, čo chápu kresťania i moslimovia. Ak tomu však naozaj je, nebolo by na mieste začať sa uberať práve takou cestou, ktorá je obom náboženstvám spoločná a prestať mať jeden z druhého strach?

Ale vráťme sa k islamu západnej Európy: Podľa poslednej štatistiky o počte moslimov v Rakúsku uverejnenej 26. februára tohto roku[11] žije dnes na území Rakúska 516 000 moslimov, t. j. viac ako 6 percent celej populácie. Zarážajúce na tejto štatistike je však radikálny, skoro dvojnásobný vzrast v priebehu posledných desiatich rokov, kedy moslimov bolo niečo viacej ako 300 000. To, že moslimov hlavne tureckej národnosti pribúda, je výsledkom ich mnohodetných rodín. Prírastok v týchto rodinách je mnohonásobne vyšší než u inej časti cudzincov – dnes naturalizovaných Rakúšanov. Ako je známe, prirodzený prírastok Rakúšanov už mnoho rokov stagnuje. Nie je možné nestretať toto veľké číslo v každodennom živote: moji susedia, moji kolegovia, kamkoľvek sa kedykoľvek vyberiem, vždy ich stretám. Žijúc a pohybujúc sa po Rakúsku a západnej Európe, myslím, že strach z “islamizácie” je v týchto krajinách menší než je tomu povedzme na Slovensku či v Čechách a v Poľsku. I keď dochádza občas k stretom kultúr a náboženstiev, som presvedčený, že mnohoročná agitačná práca na integrácii týchto – dnes ešte menšín – prináša svoje pozitívne výsledky. Títo ľudia sú rovnako pracovití, niekedy dokonca pracovitejší, než napr. Rakúšania, a i keď majú podiel na rôznych deliktoch či násilnostiach, je ich podiel v porovnaní s rakúskou populáciou mizivý. To sa dá jednoducho vysvetliť: uvedomujú si, že práve v prípade deliktov sú ako národnostná menšina vystavení oveľa väčším kritikám, možnostiam vysťahovania, než vlastná populácia. To však samozrejme neznamená, že Rakúšania, či iné západoeurópske národy nemajú z prírastku moslimov a iných cudzincov strach. Možno ste postrehli, že 21. februára 2010 prehlasovalo drvivou väčšinou obyvateľstvo juhovýchodnej rakúskej obce EBERAU v ľudovom hlasovaní návrh rakúskej ministerky vnútra postaviť na kraji tejto dediny utečenecký tábor. A to i napriek tomu, že farár tejto dediny, ako i celá katolícka cirkev sa verejne vyjadrovali za postavenie tábora a vysvetľovali ľuďom, prečo je potrebné, aby hlasovali za vybudovanie tábora, poukazujúc na to ako v minulosti Rakúšania už dvakrát veľkoryso poskytli pomoc utečencom – v roku 1956 tisícom utečencov z Maďarska a v roku 1968 ďalším tisícom ľudí z Československa.

Vy ale možno chcete teraz počuť môj konkrétny názor či skúsenosť na spolunažívanie s moslimami: Na mojej klinike pracovala pred rokmi jedna upratovačka – kedysi som o tom napísal článok do novín pod titulom: “Človek druhej kategórie”. Bola moslimka, pochádzala z Bosny, mala 36 rokov. Veľmi pracovitá a musím podotknúť i pekná žena. Každý deň ráno som ju zdravil slovanským pozdravom, prehodil pár slov. S ostatnými moc nediskutovala, lebo nevedela skoro nič po nemecky. Len som si občas povšimol ako moje rakúske kolegyne medzi sebou frflú, že tá žena “páchne potom”, že asi nepoužíva žiaden spray či parfum atď. Nikdy som s mojimi kolegyňami o nej nehovoril, až raz, keď som cítil potrebu pochváliť ju za to, s akou láskou sa venuje svojej rodine a svojmu prvému vnúčaťu, ktoré sa narodilo jej dcére ešte v mladom veku. Tým, že som bol na tej klinike asi jediný, kto s ňou komunikoval, cítila potrebu mi to vyrozprávať, rôzne detaily, o tom, ako sa často stretávajú celá veľká rodina – starí rodičia, príbuzní partnera jej dcéry - a ja som jej dodnes za to vďačný. Je známy fakt, ako moslimské rodiny spolunažívajú, oslavujú spolu– možno preto nám Rakúšanom tak vadia, lebo my už sme si na takéto rodinné oslavy odvykli – neviem... Dosť na tom, až som tie rôzne detaily zo života tejto panej raz porozprával pred niekoľkými mojimi kolegyňami, bol som udivený s akým záujmom počúvali a jedna z nich dokonca vyriekla: “Hm, to by som teda do tej ženy nikdy nepovedala, že môže byť tak starostlivou manželkou, babičkou a že sa tak stará o rodinu. Odteraz si ju budem musieť vážiť.”

Druhú skúsenosť mám s jedným mojím kolegom, je lekár, Turek, Moslim, do Rakúska prišiel ako malý chlapec, všetky štúdiá absolvoval vo Viedni, sme naozaj dobrí priatelia, podnikáme spoločné akcie – jediná téma, ktorej sa vyhýbame, je futbal – hlavne pri minulých majstrovstvách Európy vo Viedni, kedy ako je známe Turci porazili Čechov 3:2 v situácii, kedy už bolo všetko skoro rozhodnuté, lebo Česi viedli 2:0 a nakoniec tak trápne prehrali. Nuž na tému futbalu diskutovať nemôžeme, tam naše emócie explodujú do nekontrolovateľných sfér... Ale práve nedávno mi povedal zaujímavú myšlienku, vysvetľujúcu určitý fenomén, prečo sa Turci po príchode do Rakúska izolujú a organizujú do svojich skupín: V mnohých prípadoch prichádzajú nové generácie mladých Turkov zo zaostalých oblastí Anatólie či iných chudobných dedín. Väčšinou sú analfabeti, nikdy v živote neboli v žiadnom veľkom tureckom meste, nie to ešte vo Viedni, kde je úplne iný jazyk, iná kultúra, iné náboženstvo, iný spôsob života. Pre takýchto ľudí je to naozaj šok! Neostáva im iné, len sa stretať so svojimi spolukrajanmi, tí im organizujú prácu, bývanie a keďže nemajú žiadne vzdelanie, pracujú len v tých najťažších a spoločnosťou najmenej ohodnotených manuálnych činnostiach. Podľa môjho priateľa dr. Somay, v takýchto prípadoch musí tvrdo zakročiť rakúsky štát a jasnou rečou trvať na tom: ak sem niekto chce prísť – dnes to môžu byť rovnako len najbližší rodinní príslušníci – musí sa snažiť o integráciu a musí sa začať vzdelávať, na prvom mieste naučiť sa jazyk a získať si aspoň základné vzdelanie...

To, že tento druh ľudí – integrovaných moslimov – potrebuje svoje mešity – je neodškriepiteľný fakt. S tým sa musíme zmieriť bez ohľadu na to, či sme alebo nie sme kresťania. Právo na náboženstvo a na možnosť modliť sa vo svojom vlastnom jazyku a sebe vyhovujúcim spôsobom je jedno z najzákladnejších ľudských práv. Otázka však znie úplne inak, ak niekto islam chce zneužiť na vyvraždenie Izraela, či akéhokoľvek iného národa, či ináč zmýšľajúceho človeka. Ja nie som politik a nemám žiadne právo rozhodovať. Ale môj názor v tejto veci je nekompromisný: Ak sme sa na začiatku 21. storočia stále ešte nepoučili z dejín, aké zlo bolo v minulosti napáchané zneužitím akéhokoľvek náboženstva, tak si ani nezaslúžime byť nazývaní ľuďmi!

Už spomenutý Theodor Dalrymple, anglický lekár, psychiater v inej kapitole svojej knihy opisuje stretnutie anglických študentov medicíny ktorých sprevádzal so študentmi medicíny z Afganistanu. Pri diskusiách o divadelných predstaveniach, ktoré sú súčasťou európskej kultúry, prišla reč na Shakespeareovu hru Rómeo a Júlia, ktorá končí tragickou smrťou. Jedna Afgánka na to zareagovala takto: U nás umierajú tiež mladí Rómeovia a Júlie, ale z úplne iných dôvodov. Potom porozprávala príbeh jednej svojej spolužiačky. Mala 16 rokov, bola veľmi nadaná, túžila po štúdiu práva alebo žurnalistiky. Otec mal však strach dať ju na štúdiá, lebo sa bál toho že by mohla byť ako ženy na západe – sebestačné a nezávislé na mužoch. A tak dohodol svadbu s jedným jej bratrancom v Pakistane. Jeho dcéra bola samozrejme proti, bratrancovi sa ani veľmi nepáčila, ale prianie otcov sa muselo splniť. Pretože boli pokrvne príbuzní, hrozilo nebezpečenstvo, že sa im narodia mentálne poškodené detí. Presne to sa stalo. Narodili sa im dve deti, mrzáčikovia, ktoré potrebovali 24 hodinovú starostlivosť. Jej manžel sa za takto zdeformované deti začal hanbiť a svoju ženu opustil. Jej otec, ktorý svadbu zorganizoval, sa za takéto deti a svoju dcéru tiež hanbil a prestal sa o ňu starať. Keďže nemala žiadne finančné prostriedky, opustená a zhanobená, pokúsila sa o samovraždu. Skočila z vysokej skaly. Pádom dolu sa však zbrzdila na stromoch porastajúcich skaly. Nezabila sa, prežila, ale je mrzákom. Takýchto prípadov je na území Pakistanu a iných moslimských krajín tisíce...[12]

Dvadsiateho februára tohto roku vysielalo rakúske rádio Ö1 hodinovú reláciu In der Koranschule madrasa – V škole koránu madrasa. Relácia bola veľmi fundovane pripravená v spolupráci s dvomi inými nemeckými rozhlasovými stanicami...[13] V Pakistane sa nachádza 1200 takýchto škôl s počtom jeden a pol milióna študentov vo veku 6 – 18 rokov. Títo pochádzajú nielen z Pakistanu, ale i z iných krajín sveta z moslimských rodín. Mnoho z nich je i z USA. V jednej z týchto škôl strávil dva týždne jeden nemecký novinár arabského pôvodu. Zúčastňoval sa vyučovacích hodín, praktických cvičení, hovoril s učiteľmi i študentmi. Pri počúvaní jeho zážitkov sa mi robilo nevoľno. Nedokážem si predstaviť, že takéto školy vôbec môžu existovať. Cieľom vyučujúcich je naučiť študentov korán – musia sa naučiť celý text naspamäť a musia sa naučiť ako ho praktizovať v živote. Podľa informácií učiteľa bolo evidentné, že študenti chodia do školy radi, i keď sú trestaní fyzicky. No najzdrvujúcejšie pre mňa bolo počúvať tie pasáže, tie nahrávky so študentmi i toho najmladšieho veku, v ktorých vyjadrovali svoj úmysel vraždiť kresťanov, židov, tých, čo sú proti koránu, tých čo kritizujú Mohameda, či výroky o tom, že islam sa musí stať jediným náboženstvom sveta. Za každú cenu! Americké noviny New York Times uverejnili 4. mája minulého roku článok o týchto školách, v ktorých ich charakterizujú ako školy “bez obsahu vyučujúcich látok, ale plné militantných príkazov”[14]. 

 Dr. Mark A. Gabriel, bývalý profesor dejín islamu na Al-Azhar Univerzite v Káhire, autor knihy “Islam a terorizmus“, ktorého predstavitelia islamu skoro utýrali na smrť za to, že sa rozhodol konvertovať na kresťanskú vieru a dnes žije pod úplne iným menom na neznámom mieste, píše: “Čo motivuje ľudí jedného náboženstva k tomu aby vraždili iných? Nie osobná nenávisť, ale obvinenie z toho, že zradili islam. Spomínam si na mučenie polície a snahu vlastného otca zavraždiť ma práve preto, že som sa stal v ich očiach zradcom islamu. Vinu nenesú oni, ale korán a hlavne interpretácia učiteľov koránu, ktorá je mnohokrát neporovnateľne agresívnejšia než samotné verše koránu. Vo svojej knihe dokazuje ako drasticky sa vystupňovalo za posledných 14 storočí odôvodňovanie Djihadu práve zásluhou falošných prorokov – učiteľov koránu. Medzi najhlavnejšie dôvody však udáva pozmenenie 114 pôvodných veršov koránu hovoriacich o mierovom spolunažívaní výmenou za novšie formulácie, ktoré však priamo nabádajú k Djihadu.[15] Keď všetko toto počúvame, čo sa v militantne organizovanom islame deje, je potrebné nahlas povedať: sloboda jedného človeka končí tam, kde začína sloboda iného. To musí rešpektovať každé, akékoľvek náboženstvo, kresťanstvo a islam nevynímajúc. Ak chce niekto v mene náboženstva zabíjať iných, vyvražďovať celé národy, na prvom mieste Izrael, je potrebné zmobilizovať všetky sily a prostriedky, aby sa tomu zabránilo. I vojenské!

 Viera má čo do činenia s rozumom – o tom často hovorí i dnešný pápež a ja s ním súhlasím, lebo to, čo človek príjme za svoje srdcom a citom, si v určitých životných momentoch musí vedieť odôvodniť rozumom, lebo ináč by sa viera bez zapojenia rozumu stala fanatizmom. Zároveň si však myslím, že dnes je toho “rozumu” už až príliš, že žijeme v civilizácii prílišného rozumového zdôvodňovania čohokoľvek, i tých najbanálnejších udalostí. Veľmi mnoho “rozumu”, absencia intuície, kontemplácie a mystiky však vieru zabíja. Nestačí obdivovať veľké osobnosti Biblie, ich skutky a vieru, ktorými Boh viedol a ochraňoval vyvolený národ. Treba sa nám vrátiť k viere otcov Starého zákona, viere prvých kresťanov žijúcich a zveľaďujúcich sa v období skrytosti a prenasledovania, viere otcov z púšte, viere osobností, akými boli sv. František z Assisi, sv. Terézia z Lisieux, sv. Damián de Veuster, misionár malomocných, chorých a ľudí na okraji spoločnosti, Charlesa de Foucaulda, Carla Carretta, Matky Terezy, brat Rogera Schuetza... I naša doba má svojich prorokov, i dnes k nám hovorí Boh, ak sa ho naučíme počúvať, povedie nás cestou bezpečnou a určite sa nestratíme v spleti chaosu tohto sveta, jeho pseudokultúr a náboženstiev, nech už ide o islam či akékoľvek iné náboženstvo. Navzdory čiernym a pochmúrnym oblakom nad obzorom Európy som optimista a verím, že tak ako zachránil Boh kedysi pred katastrofou kvôli pár spravodlivým Sodomu a Gomoru /1 Gen 18, 24-33/ nenechá ani nás v štichu, lebo Boh je verný. - Jesuanisch leben - žiť podľa Ježiša – hovorí môj obľúbený autor Eugen Drewermann a zároveň často opakuje i môj viedenský priateľ a kolega z “Priester ohne Amt” - Richard Picker... - je i moje krédo.

Posledná myšlienka na záver: celé desaťročia sme boli zvyknutí na to, ako nám niekto neustále hovoril o tom, čo máme robiť, koho máme počúvať, kto je autorita... Myslím, že sme sa toho už napočúvali dosť, že sme už za tie stáročia predsa len trochu dozreli, že sme už dospelé osoby a teraz na začiatku 21. storočia môžeme sami seba artikulovať, sami sa rozhodnúť o tom, koho chceme počúvať, kto je pre nás autoritou, kto nás inšpiruje k životu. Nikdy v dejinách nemali ľudia toľko vedomostí a poznatkov ako práve dnes. Hlavne však počúvajme hlas svojho srdca, aby sme dokázali vnímať život nielen na základe toho, ako sa javí navonok, ale aby sme rozpoznali i okolnosti, ktoré stoja v pozadí každého ľudského skutku.

Cesta k sebe samému, vlastná sebaidentifikácia, návrat ku koreňom kresťanstva, od ktorých sme sa v priebehu uplynulých storočí odchýlili, bude pre kresťanstvo väčšia výzva než prijať islam v Európe.

Paul Hinder, pôvodom kapucínsky kňaz zo Švajčiarska, dnes biskup celého arabského polostrova, geografickou rozlohou najväčšej diecéze sveta, sa v týchto dňoch kriticky vyjadril proti zákazu stavby minaretov vo svojej vlasti. Nemeckej Katolíckej agentúre povedal: “Rozhodnutie švajčiarskeho ľudu skrýva v sebe výbušný materiál zajtrajška”. Rozumie síce argumentáciám strachu svojich krajanov, avšak treba mať na zreteli, že “arabská kultúra nezabúda a neodpúšťa skutočné či domnelé chyby. Dnes ale neexistuje žiadna iná cesta než cesta dialógu medzi moslimami a kresťanmi, i keď rozdielna kolektívna pamäť škrtí častokrát ten dialóg už v samom zárodku. Ak však pripustíme, že moslimovia sú vo svojej podstate oveľa radikálnejšie fixovaní na Boha, i keď sa nám ich predstava nepáči, existuje reálna šanca, že dialóg sa uskutoční a prinesie ovocie.[16]”

 I have a dream – spolu s Martinom Lutherom Kingom by som i ja chcel vysloviť na záver svoj sen: určite poznáte to miesto zo Starého zákona, kde prorok Izaiáš predpovedá príchod mesiášskeho kráľovstva, ktoré opisuje ako miesto kde žijú vedľa seba v mieri a svornosti vlk s baránkom, leopard s malým kozliatkom, pasúce sa teľa a lev ako jeho ochranca, hrajúci sa malý chlapec, krava vedľa medveďa... Iz. 11, 6-9. Rád by som vám prečítal podobný text, avšak nie zo Starého zákona, ale z jedného rakúskeho cirkevného časopisu, ktorý vyšiel 2. februára pod názvom: “Prečo to funguje v New Yorku”: 

“New York je mestom najneuveriteľnejších susedstiev. Čína susedí s Talianskom, India s Mexikom, medzi židovskou štvrťou a kolumbijskou vedie chodník, z čiernej Afriky na severe smerom k Wall Street na juhu sa dostanete za krátku dobu autobusom. Budovy synagóg, mešít a kresťanských kostolov stoja skoro jedna vedľa druhej. A zatiaľ čo sa u nás diskutuje o šatkách na hlave, zakazujú stavby minaretov, konajú sa na Ground Zero, čo by kameňom dohodil k miestu symbolického monumentu islamského teroru proti Západnému svetu každý piatok spoločné modlitby a čítania z koránu. Jeden z investorov, moslimský klerik a aktivista Imam Feisal je vedúcim tohto spoločenstva. Je známym svojou kritikou islámského fanatizmu a neunávujúcej angažovanosti za interkultúrne pochopenie rôznych menšín. Majú v pláne spolu s manželkou Daisy Khan vybudovať mešitu a múzeum. Dôvod tohoto zámeru: Zmier náboženstiev![17]“

ThLic. Peter Žaloudek, Bratislava, Teoforum, 13. apríla 2010

 P.S. K tejto téme:

V čísle 1. časopisu ZRNO (10 januára 2010) je uverejnený môj preklad prednášky Prof. Hansa Künga uverejnený v Publik Forum – Zeitung kritischer Christen, 10.5.2009, Deutschland, Nr. 13, na stranách: 36 - 39: „Rettet die Fundamente“, /Zachráňte fundamenty/ v ktorej sa zamýšľa nad vzťahom troch najväčších európskych náboženstiev: židovstva, kresťanstva a islámu...

[1] Theodore Dalrymple, Our culture or what‘s of it left, Ivan R. Dee, Chicago 2005, str. 190-193.Jeho články vyšli: v Spectator, City Journal, Wall Street Journal, Daily Telegraph, The Guardian, Daily Mail, National Post, New Statesman, National Review a inde.

[2] Kniha potom, čo vyšla v roku 1994 vo francúzštine a v prekladoch svetových jazykov, sa stala   bestselerom, minulý rok ju vydalo české KNA.

[3] Tamtiež, str. 106 -107.

[4] Heinrich Fries,Vor der Entscheidung (Pred rozhodnutím), Styria Verlag, 1995, str. 52.

[5] Tento list som preložil do slovenčiny, vyšiel v 13. čísle časopisu ZRNO, 2010.

[6] Heinrich Fries, Vor der Entscheidung,  Styria Verlag, 1995, str. 64.

[7] Christian Schmidt -Häuer,  Die Zeit, 22.12.2009, Utopia im Urwald, str. 76.

[8] P. Dr. Anselm Günthör, Wird Europa gottlos?, Ulm 2003, str. 69.

[9] Abbé Pierre, Testament, str. 87.

[10] Tamtiež, str. 88.

[11] Die Presse, 26.2.2010.

[12] Thoedore Dalrymple, Our culture and what‘s left of it, str. 284-285.

[13] Ö1 + Westdeutscher Rundfunk + Deutschlandsrundfunk 2008, 20.2.2010.

[14] New York Times, 4.5.2009: “Pakistan‘s islamic schools fill void, but fuell militancy“.

[15] Dr. Mark A. Gabriel, Islam und Terrorismus, Resch-Verlag, str. 249-250.

[16] P. Albert Michelitsch, časopis  „Wir Kapuziner“, Wien, 25.3.2010, č. 45,  str. 16. (Prevzaté z KNA – Katholische Nachrichtenagentur Deutschlands).

[17] P. Dr. Helmut Blasche, Das Gespräch, Zeitung für Schwechat, 2. Februar 2010, str. 6.