Kresťanská solidarita

O tom, čo je solidarita a ako je potrebná na všetkých úrovniach každodenného života snáď ani nie je potrebné písať. Nastúpime do autobusu, ktorý nie je plný. Na nasledujúcej zastávke pristúpia ľudia, autobus sa zaplní. Medzi stojacimi osobami je zopár starých či chorľavo vyzerajúcich ľudí. Pár sediacich vstane a ponúkne svoje miesto...

Ideme po ulici, pristúpi k nám žobrák s prosbou o halier. Väčšinou sa nás asi zmocní nedôvera a pochybnosti, či nejde o podvodníka, zaháľača, ale mnohokrát si povieme: niečo mu predsa len dám, ktovie, možno to naozaj potrebuje a mne pritom neubudne...

V Japonsku či na Haiti pustoší zemetrasenie, tisíce ľudí príde o život, tisíce sa síce zachránia, ale stratili dom, byty a celý majetok. V Somálsku sucho zničí celú úrodu. Celý svet sa potom zbiera a posiela peniaze či rôzne materiálne veci a jedlo na pomoc postihnutým. Vďaka tejto pomoci sa aspoň čiastočne zmierni utrpenie ukrátených...

Niekedy nedokážeme možno rozlíšiť medzi zdvorilosťou, slušnosťou, ochotou a tým, čo odborne nazývame solidarita. Ale určite nieto človeka, ktorý by nevedel, čo solidarita je a ako ju v určitých životných okolnostiach potrebujeme všetci. Solidaritu teda nielenže sami potrebujeme a často i konzumujeme, solidaritu jednoducho sami rozdávame – buď nám bola prirodzeným spôsobom do určitej miery vrodená alebo sme ju nadobudli na základe výchovy, prostredia či osobných skúseností. Solidarita je jednoducho fenomén, ktorý existuje. Aký je teda rozdiel medzi takouto bežnou solidaritou a medzi kresťanskou solidaritou?

Vždy som hovorieval, že ľudskosť je akoby predstupeň k tomu, čo nazývame kresťanský spôsob života. Nemôžem byť dobrým kresťanom, ak  som predtým nebol dobrým človekom. Lenže to sú tak trochu spojené nádoby a platí to i naopak. Ako človeka ma vždy niečo inšpiruje, vždy mi niečo dáva vyšší zmysel a to duchovné, to dobré a krásne sa potom odráža reflektívnym spôsobom v mojom živote. Ktosi múdry raz napísal, že človek si musel v minulosti najskôr odžiť zákony divočiny, zákony silnejšieho a mocnejšieho. Až potom musel vymyslieť zákon a právo, lebo ináč by musel žiť v neustálom strachu a napätí, že niekto iný, mocnejší ho olúpi či zavraždí. To samo o sebe však ešte nestačí. So zákonom prišla potreba ešte čohosi viacej – spoločnosť ovládaná právom, zákonom je spoločnosť chladná. Tak vznikla filozofia a teológia. Ony život ľudí nielen zušľachťujú a zduchovňujú, ale vnášajú doň i čosi, čo nazývame solidarita, súcit, ba dokonca láska. Dá sa však láska niekomu prikázať či nariadiť? Ak zoberieme vážne Evanjelium a Kristove slová, tak sa prikázať dá: “Milujte sa navzájom, tak ako som vás ja miloval:” (Ján 13, 34) “Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za svojich prenasledovateľov.” (Mt 5, 44) “Ak milujete iba tých, čo vás milujú, akú to máte zásluhu?” (Lk 6, 32) “Každému, kto ťa prosí daj a od toho, kto berie tvoje veci, nežiadaj späť.” Lk 6, 30) V takto ponímanej kresťanskej láske a solidarite ide teda o čosi viacej než len o solidaritu spôsobenú sympatiami či zdedenou výchovou.

Pri mojej poslednej návšteve Ríma tohto roku u kamaráta z mojich študentských čias, kňaza a profesora teológie Roberta som si živo uvedomil, čo kresťanská solidarita je a aké nezvyklé a výnimočné formy môže mať, len keď sa snažíme o to, aby sme ju praktizovali. V roku 1966 vzniklo v Ríme laické hnutie Communitá di San Egidio pomenovaná podľa kostola San Egidio v štvrti Ríma Trastevere. Skupina ľudí inšpirovaná myšlienkami II. vatikánskeho koncilu o väčšom zapojení laikov – neklerikov – do života cirkvi a pri hľadaní  nových ciest a foriem apoštolátu a evanjelizácie sa rozhodla spojiť svoje sily. Na rozdiel od vtedy vznikajúcej skupiny Communione e liberazione, propagujúcej návrat k modlitbe, duchovným piesňam, kresťanskej dokonalosti podľa motta, čím je človek lepší, tým viacej sa páči Bohu a Boh ho obdarúva čoraz väčšími darmi, si začala komunita di San Egidio  všímať okolo seba tých, ktorí z rôznych dôvodov dokonalí neboli: nezamestnaných, narkomanov, ľudí prepustených z väzníc a neschopných integrovať sa do spoločnosti, ale i väzňov, žijúcich v opustenosti a izolácii, ba dokonca takých čo sú odsúdení na smrť a čakajú na výkon smrti. K mnohým z takto odsúdených väzňov v komunistických krajinách i Číne vtedy sa nebolo možné dostať. Avšak k väzňom odsúdeným na smrť v USA vtedy i dnes prístup možný bol.

Môj priateľ Roberto ma zasvätil do jeho korešpondenčného vzťahu s väzňom odsúdeným na smrť v Californii. Na smrť bol odsúdený v roku 1996 za údajné zavraždenie malého dieťaťa. Dnes sa píše rok 2011, t. z., že už pätnásť rokov žije v očakávaní realizácie rozsudku smrti. O možnosti korešpondencie sa Roberto dozvedel v roku 2006. Je univerzitným profesorom teológie, celý jeho pracovný deň je uprostred kníh a príprav prednášok. Okrem slávenia rannej omše spolu s inými spolubratmi z kapucínskej rehole je jeho každodenný život zasvätený akademickej činnosti a na akúkoľvek praktickú pastoračnú činnosť mu nezostáva čas. Ale práve táto časť praktizujúceho kňazského povolania mu chýba. Počas jednej návštevy community San Egidio sa zoznámil s jednou paňou a tá mu hovorila o rôznych formách netradičného apoštolátu. Roberta to natoľko zaujalo, že keď prišiel neskoro večer domov, pozrel sa na internete na ich stránku aby sa dozvedel ešte podrobnejšie o ich činnosti. Na stránke našiel i rubriku: Kontaktovať väzňa odsúdeného na smrť. Klikol na túto informáciu. Objavil sa internetový formulár, ktorý bolo treba vyplniť v angličtine. Urobil to a odoslal. Za týždeň dostal odpoveď , že si môže vybrať z uvedeného zoznamu konkrétnu osobu a napísať jej. Zároveň tam boli uvedené informácie o tom, akým spôsobom takýto druh komunikácie funguje. Jeho e-mail väzenská služba vytlačí a odovzdá dotyčnému väzňovi. Ten, pokiaľ bude chcieť, odpíše buď ručne alebo na požičanom písacom stroji. List prekontroluje a prečíta dozorca a potom bude odoslaný poštou. Od momentu, kedy Roberto napíše a odošle e-mail až po obdržanie odpovede môžu tak ubehnúť dva až tri týždne. Takáto komunikácia je teda dosť zdĺhavá, Roberto sa však na ňu podujal. O nejaký čas mu prišiel poštou list od väzňa. Pre nezasväteného človeka, akým som bol ja, keď mi Roberto láskavo dovolil si tento list prečítať, je evidentné, že pisateľ toho listu je opatrný na voľbu slov, pokiaľ sa jedná o opis sposobu jeho života a toho čo prežíva. Je si dobre vedomý toho, že jeho list prejde cenzúrou väzenskej stráze. Ku koncu začína byť osobnejší, citujem tieto slová: "Som pripravený konať všetko, čo je v mojich silách urobiť. Ale je to zvláštne, že každý z nás často bojuje proti niečomu vo svojom vnútri. Dúfam, Roberto, že Ty si v poriadku a že budeš mať i naďalej, po prečítaní tohoto mojho listu, záujem si so mnou dopisovať. Je to nádherný pocit, vedieť, že mám v Ríme blízkého a drahého priateľa. Ten priateľ je akoby moj osobný anjel. Veľmi sa teším, že si mozem s niekym  vymeniť myšlienky, i keď je to len prostredníctvom papieru…" /21.2.2006, San Quentin, California. Meno väzna/

Od tej doby obdržal Roberto 169 niekoľkostránkových listov. Všetky ich má chronologicky uložené vo svojej zásuvke. On sám napísal a odoslal 98 listov. Čo sa skrýva za takouto zvláštnou formou komunikácie? Až do momentu obdržania prvého listu žil Roberto bežným akademickým životom. Po obdržaní listu sa čosi podstatné v jeho živote zmenilo. Až dovtedy trávieval voľný čas odpočinkom, prechádzkami, čítaním kníh. Teraz venuje  celé nedele, niekedy i viacero dní prípravám a písaniu listov, v ktorých reaguje či odpovedá na otázky väzňa. “Je to, ako keby som šiel k nemu na návštevu a rozprával sa s nim o tom, čo prežíva, čo cíti. No za tie roky to už nie je len o ňom, je to i o mne. Stali sme sa priateľmi a on chce vedieť o tom, ako žijem ja, čo prežívam, čo ma trápi...” - hovorí mi Roberto. Pritom nikdy nevynikal tak ako väčšina Talianov v ovládaní angličtiny. I to je jeden aspekt, ktorý mu sťažuje komunikáciu. Ich vzťah sa stal natoľko silným, že minulý rok si vybavil všetky potrebné dokumenty, zaplatil rôzne poplatky a na vlastné náklady väzňa navštívil. Bol tam 10 dní. “Bolo to ponižujúce, za akých okolností ma k nemu pustili, ponižujúce dívať sa vždy, ako ho privádzajú v okovách a s putami na rukách  do malej miestnosti, kde sa mohli rozprávať. Ale stretli sme sa. Odvtedy je náš vzťah ešte oveľa intenzívnejší. Neviem, či je, či nie je vinný, on tvrdí že je nevinný. Ale do toho nemôžem vstupovať. To, čo je pre mňa dôležité, je že komunikujeme a že aspoň trochu môžem vyplniť tú jeho hroznú a nekonečnú samotu. Neviem, ako by som sa ja cítil na jeho mieste – zavretý v malej miestnosti, čakajúc na smrť. Nie je kresťanom, hovorí však, že má silnú vieru v posmrtný život a v Boha a ja mu verím.” Na moju otázku, ako pôsobí na neho to nekonečné čakanie na smrť, Roberto hovorí: “Nechápem americké zákony, prečo nechajú ľudí tak dlho čakať na výkon smrti. Môj priateľ však hovorí, že predsa už nemôže byť nič horšie než toto...”

Toto všetko mi Roberto rozpráva pokojne. Cítim jeho úprimnosť, jeho čistý úmysel byť s niekým, komu sa vedie zle. Roberto ma inšpiruje. Nevdojak si uvedomujem slová Evanjelia: “Bol som vo väzení a navštívili ste ma...”(Mt 25,36)

Je toľko a toľko foriem, ako je možné byť šíriteľom Radostnej Zvesti. To len v našich mysliach existujú bariéry, pripomínajúce nám misionárov, kňazov na kazateľniciach, plné kostoly. Ale Evanjelium je niečo, čo treba žiť teraz a tu, všade, nielen na umelo vytvorených miestach a podmienkach. Vďaka Roberto za inšpiráciu!

 Peter Žaloudek, Viedeň, júl 2011

P.S.

Meno mojho priateľa, Roberta, v Ríme nie je žiadnou tajnosťou. Meno väzňa som však z taktných dovodov vynechal.