Havel, hanba a hnus

Reakcia na text Dr. Petra Križana

Peter Križan, uverejnené na stránke: www.teoforum.sk

24.12.2011 09:23:11

Václav Havel je môj rodák - človek, ktorý predznamenal a uskutočnil zdanlivo nemožné pre víťazstvo pravdy a lásky nad lžou a nenávisťou. Santo subito. Ale nie o ňom chcem.

Za dve hodiny obradu bola československá len vlajka na katafalku a pripomienka kniežaťa Schwarzenberga „přátel z Košic, Dunajské Stredy nebo Žiliny“. Hanba a zlyhanie diplomacie Slovenskej republiky. Václav Havel bol československý prezident. Slovenská reprezentácia mala sedieť v prvom rade a aspoň jeden štátnik/čka mal prehovoriť po Klausovi.

V najsekulárnejšej krajine Európy si katolícka cirkev uzurpovala „domácu pôdu“ katedrály a polovica priameho prenosu snímala mikulášov, ako kráčajú, ako si po jednom uchlipujú z barokových kalichov a ako zarovno s uniformovanými vojakmi a policajtmi stoja v špalieri. Katolícka cirkev však nevyjadrila svoju všeobecnosť a slovenský prímas koncelebroval v Bratislave. V svätovítskej katedrále sa ako jediný slovenský hlas prepracoval do „prosieb veriacich“ evanjelický biskup ...

Havel mi ostáva. S jeho pohrebom pribudla aj hanba a hnus.

Reakcia na text

Rád čítam texty Petra Križana. Pod rúškom jemného, nevtieravého humoru sa skrýva mnoho právd a múdrych myšlienok. Sú pre mňa povzbudením i potešením.

Až na tento. Akosi nedokážem stráviť v jednom riadku, v jednom nadpise tú trojkombináciu slov, znejúcich pre moje ucho ako protiklady. I keď chcem rozumieť pozadiu, tomu čo Petra Križana viedlo k použitiu takého nadpisu.

Havel zostane v mojej pamäti navždy ako človek, ktorý mal víziu, ktorému ležali na srdci ďalekosiahlé, večné, trvajúce hodnoty. Dodnes mám živý obraz toho, ako bol per exclamatio vocis populi vynesený do vrcholovej politiky a dodnes mám na tvári úsmev nad tým, ako vyzeral v prvom obleku, ktorý mu síce ušili v nóbl krajčírstve u Adama na Příkopech v Prahe, ale podľa krátkej miery a trčali mu holé kotníky. Nebol zvyknutý nosiť oblek a trvalo mu, než si na to ako predstaviteľ vrcholovej politiky zvykol. Dodnes mám pred sebou ten jeho úsmev, s ktorým tie krátke nohavice prijal, či šibalsko-pokorný úsmev nad všetkými tými inými úradnými faux pas, ktorých sa pri roznych ceremoniách dopustil. Dodnes mi však rezonujú v ušiach jeho slová, ktoré vyriekol počas revolúcie, jeho prvé prezidenstké prejavy, jeho dnes už slávny výrok: „Naše republika nevzkvétá“. Tie myšlienky som v tých porevolučných dobách hltal, celé prejavy si prepisoval a šíril v Rakúsku a mojej korešpodencii ďalej. Dodnes mi zostáva v pamäti ako človek, ktorý si nadovšetko vážil slobodu, demokraciu, ktorý sa nebál povedať nahlas, čo si myslí, i keď ho to stálo šikany, zákaz činnosti, perzekúcie a väzenie. Dodnes mi zostáva v hlave ako mysliteľ, ktorého myšlienky boli stokrát duchovnejšie a bohatšie než myšlienky toľkých kňazov či duchovných. Stal sa symbolom pre pojem morálneho piliera, symbolom hlásateľa pravdy, symbolom pre odpustenie.

Keď mu mnohí vyčítali mäkkosť, ba ešte horšie prívlastky, za to, že nezatočil s komunistami a neodstavil ich na vedľajšiu koľaj, snažil sa svoj postoj obhájiť podľa svojho vedomia a hlavne svedomia. Už vtedy som si hovorieval, že sa za tým skrýva oveľa živšie a vlastne samo žité Evanjelium, než to, čo hlása cirkev. Možno mu vyčítať to či ono, veď i on bol len človek. Vo svojej skromnosti, plachosti a pokore bol však tak blízko pravde, ako len málokto. Neviem, či a ako zlyhala slovenská alebo česká diplomacia. Neviem či a ako zlyhala hierarchia na Slovebnsku alebo v Čechách. Neviem ani, koľkí mikulášovia z katolíckej či akýchkoľvek iných cirkví by sa mali jeho pohrebu v katedrále Sv. Víta zúčastniť či nezúčastniť. Tak ako som poznal Havla ja, si skor myslím, že o to okiadzianie by ani nestál a po takom pompéznom pohrebe by tiež netúžil. Ale stalo sa, tak ako sa stalo. S obdivom a slziach v očiach som si prečítal pár textov v kondolenčnej listine. Slová Clintona, Camerona, Sarkozyho či Barosiho. Prečo tam neboli podobné vyjadrenia zo strany slovenských politikov? Veď im v tom určite nikto nebránil.

Havel bol nielen veľký Európan, byl i veľkým Svetoobčanom. Takých na svete mnoho nieto. Myslím, že tí, čo si to uvedomovali, to dali jasne najavo. Slovákom, tak zahrabaným v piesočku svojho vlastného mikrosveta - česť výnimkám - to zrejme uniklo. Ale nenazval by som to ani mankom, ani hanbou, ani hnusom. Nazval by som to jednoduchým slovom: factus est.

Dve osobné poznámky na záver. Jedna je z Ruska týchto dní a druhá je z Evanjelia - nadčasová, stále pravdivá.

Pred pár dňami mi písala email jedna ruská aktivistka o tom, ako sa šla podpísať do kondolenčnej listiny na Českom veľvyslanectve v Moskve. Bola milo prekvapená z toho, koľko známych aktivistov stálo pred ňou v rade. Spoznala medzi nimi takých, ktorí organizovali štrajky proti Putinovi kvoli zmanipulovaným voľbám. Keď sa do listiny podpísali, čakali na nich vonku tajní ruskí policajti a do jedného ich brali na výsluchy. Havel, ako je známe, si nikdy nebral servítky pred ústa a kritizoval Putina za jeho autoritatívnu politiku, dodnes toľko popreplietanú s minulosťou jeho KGB-činnosti. Kritizoval Putina i za to, že mal dostať pred časom vyznamenanie jednej nemeckej nadácie za zásluhy. Pred mnohými rokmi dostal toto ocenenie i Havel a bol to práve on, ktorý pri návrhu ocenenia zdvihol hlas odporu a povedal, že ak Putin túto cenu dostane, on sa jej na protest zriekne. Tí ruskí aktivisti a tých pár ruských občanov, ktorí si chceli pamiatku Havlovej smrti uctiť- lebo oficiálna ruská politická garnitúra k úmrtiu Havla mlčala - sa mu tak možno, okrem iného, chceli tiež poďakovať za to, že v roku 2006, keď zomrela Larisa Bogorazovová, aktivistka z roku 1968, protestujúca proti okupácii Československa, sa ako jeden z mála významných osob z územia Čiech a Slovenska vyjadrili sústrastným listom pozostalým. Pokiaľ si pamätám, oficiálni politickí predstavitelia v Čechách i na Slovensku vtedy mlčali.

V Evanjeliu rozpráva Kristus dojemný príbeh o starej a chudobnej žene, ktorá, v tej svojej biede vhodila do pokladničky v kostole viacej než všetci iní bohatí a zámožní ľudia. (Mk 12, 42-44) Chcel tým povedať prostú pravdu: Len to, čo darujeme srdcom, má pred Bohom cenu. Nikto nevidí do našich sŕdc lepšie ako Boh. Nikto nemá právo posudzovať iných, lebo nepozná pozadie našich skutkov. A na druhej strane, to ako navonok konáme, je častokrát druhá strana obrazu toho, ktorý nosíme vo svojom vnútri - z plnosti srdcia hovoria naše slová skutky. Na tej úrovni myslenia a cítenia, na ktorej sme - to je tá úroveň, na ktorej sa možeme sami nad sebou zamýšľať a reflektovať.

Súhlasím s Petrom Križanom, že pri pohrebe toho veľkého človeka Václava Havla mohlo byť mnohé inak. Chcem však zároveň i veriť, že o Havlovi sa raz budú učiť v školách nielen české deti, ale i slovenské a že raz vyrastú i na Slovensku ľudia, ktorí sa mu svojim duchom - myšlienkami a skutkami priblížia.

A možno tých pár, počtom skromných ľudí, ktorí si na Slovensku pamiatku Havla uctili svojimi podpismi v kondolenčných knihách, tak ako to urobili v Moskve tí úprimní ruskí občania, sú Havlovi milší a bližší než všetky tie masy a ceremónie. Veď on bol plachým človekom, žil vždy skromne, jednoducho, bez pompu a osláv, a keby bol býval zomrel ešte za komunizmu - a už vtedy bol veľkým človekom - nič z tých svetsko-cirkvených osláv by sa nekonalo… A presne v takomto duchu vníma akýkoľvek náš skutok i Evanjelium.

Peter Žaloudek, Viedeň 26. decembra 2011