Fulbert Steffensky

Pri príležitosti 80-ych narodenín významného nemeckého teológa Fulberta Steffenského vysielal rakúsky rozhlas reláciu o jeho živote a dielach. Relácia bola zakončená rozhovorom s profesorom Steffenským. Na Slovensku ani v Čechách nie je pravdepodobne táto osobnosť známa. Mne imponuje tento človek okrem iného hlavne tým, že je odborníkom na katolícku i evanjelickú teológiu a vo svojej tvorbe neustále naznačuje potrebu zjednotenia  obidvoch kresťanských denominácii. Z rozhovoru ktorý poskytol rakúskemu redaktorovi Johannesovi Kaupovi vyberám niekoľko zaujímavých myšlienok. Predtým však pár slov o živote tohto teológa a spisovateľa.

Fulbert Steffensky sa narodil  7. júla 1933 v Rehlingene v Saarlande v Nemecku. Jeho rodičia boli katolíci a vychovávali ho v katolíckej viere. Odjakživa ho fascinovala popri katolíckej viere a teológii i teológia protestantská. Obidve vyštudoval a vstúpil do benediktínskeho kláštora Maria Laach. Po 13 rokoch strávených v tomto kláštore  odišiel z rehole v roku 1968. O rok neskôr konvertoval na protestantskú vieru a zároveň sa oženil s evanjelickou teologičkou Dorothee Söle, ktorá patrila vtedy medzi najaktívnejších členov tzv. politicky angažovaného kresťanstva. Spolu s ňou založil legendárne politické nočné modlitby, ktoré trvali od roku 1968 až do roku 1972. Tieto stretnutia prebiehali v kostole sv. Antona v Kolíne nad Rýnom. Od roku 1972 vyučoval náboženskú pedagogiku. Najskôr do roku 1975 na vysokej škole v Kolíne a od roku 1975 až do svojej emeritúry v roku 1998 na univerzite v Hamburgu. Jeho manželka zomrela v roku 2003 a on sa natrvalo usadil vo švajčiarskom Luzerne. Je autorom desiatok kníh a publikácií. V roku 2009 sa vyslovil na evanjelických slávnostiach v Brémach za spoločnú liturgickú hostinu – slávenie Eucharistie – medzi katolíkmi a evanjelikmi.

Redaktor

Vyštudovali ste katolícku,  ale i evanjelickú teológiu. Dlhú časť svojho života ste žili ako katolík, pôsobili ste dokonca ako katolícky benediktínsky mních. Čo Vás viedlo k tomu stať sa mníchom?

Fulbert Steffensky

Narodil som sa v roku 1933, vyrastal som pred vojnou i po vojne, chodil som do školy pred i po vojne a nikdy nám nikto nehovoril o nacistickej dobe. Toto téma bolo tabu, o našej vlastnej histórii sme vlastne nič nepočuli. Doba po vojne bola zároveň dobou hospodárskeho zázraku. A s rastom ekonomiky a zamlčovaním nacistickej minulosti vzrastalo čosi ako zhnusenie nad touto spoločnosťou. A tak existovalo čosi ako povolený útek z tejto spoločnosti a to útek do kláštora. Kláštor je jedným z pekných miest, kde majú všetci jeden spoločný cieľ, kde sa žije striedmo. Myslím, že to bolo to najpresvedčivejšie, čo i mňa lákalo žiť kláštorný život. Žiť jednoduchý život, nie život chudobných. A toto ma priťahovalo.

Redaktor

Bol ste 13 rokov benediktínom, v roku 1969 ste z rehole vystúpili, konvertovali ste k evanjelicko-luteránskej cirkvi. Čo si vážite ako to najlepšie v obidvoch tradíciách – katolíckej a protestantskej?

Fulbert Steffensky

V protestantstve si vážim predovšetkým dve veci. Prvou je jasná teologická reč o tom, čo je to milosť.  Ja nemusím byť tým, ktorý je dokonalý, nemusím byť autorom seba samého, neexistuje nič, čo ma pretvára byť lepším, s výnimkou Božej dobroty. Druhá vec, ktorá ma na protestantizme teší, je zákaz používania obrazov, predovšetkým v „ľavičiarskom protestantizme.“ To uctievanie – povedané brutálne – pohanských  bôžikov, ktoré sa za tým skrýva. Či už je to moc, bohatstvo alebo ideológie. Zákaz obrazov ma tak učí nádhernej čnosti, ktorá sa nazýva skepsa, pochybnosť. A táto čnosť je viacej udomácnená v protestantizme než v katolicizme. V katolíctve si vážim predovšetkým to, že je tak blízke životu samému, v ktorom i tie najjednoduchšie želania ľudí majú svoje gestá. Použijem najbanálnejší príklad – zapálenie sviečky. Či už pred nejakým obrazom svätca alebo pred sochou Matky Božej, to je úplne jedno. T.z. v situácii  šťastia, či nešťastia, v radostnej či smutnej udalosti,  tancujem toto svoje želania vo forme gesta. A katolicizmus je plný takýchto gest, takýchto symbolov, rytmov, ktoré sú vo svojej podstate vyjadrením túžob človeka. A toto si na katolicizme veľmi vážim. Okrem toho si veľmi vážim iný vzťah k tradícii, povedal by som pozornosti k hlasu mŕtvych. Toto je oveľa silnejšie v katolicizme  než v protestantizme. Každá sila je zároveň i značkou, nebezpečenstvo krízy katolicizmu spočíva teda okrem iného v ochabnutí tradície modlitby a pomoci pre mŕtvych.

Redaktor

Helmut Gollwitzer, nemecký evanjelický teológ (1908-1993), kedysi povedal, „Nebudem sa zúčastňovať na boji tých,  ktorí si chcú za každú cenu zachovať svoje privilégiá, ale budem bojovať na strane tých, ktorí sa chcú svojich privilégií zriecť v prospech tých, čo také privilégia nemajú. Evanjelium ma neustále nabáda dívať sa na svet a na život z pohľadu tých, ktorí sú utláčaní, ponižovaní, chudobní, ktorí žiadne privilégiá nemajú. Poznáte tieto myšlienky a ak áno, ako ich Vy vnímate?

Fulbert Steffenský

Áno, je to krásna interpretácia  Horskej reči. Blahoslavení sú tí, ktorí sú chudobní. Nie sú blahoslavení za to, že sú dobrí, ale za to že sú chudobní. V tomto zmysle má samozrejme pravdu, keď hovorí o netrpezlivosti. Bola to tiež jedna z pekných vlastností mojej zosnulej ženy – jej hnev, jej neustále hľadanie, jej neuspokojovanie sa situáciou, jej nenásytnosť pri hľadaní východísk z akýchkoľvek foriem nešťastia. A k tomu by som ešte chcel dodať: dokázať žiť v kompromitujúcom živote, byť schopný čítať básne, tešiť sa z vnúčat, tešiť sa z prírody, to považujem za dôležité. Že nie sme len ľuďmi „zajtrajška“, ale aj ľuďmi „dneška.“ T.z., na jednej strane žijeme v krajine, ktorá nám nepatrí a naša pravá vlasť, ako hovorí Písmo sv. je niekde inde, na druhej strane ale sme schopní obdivovať krásu, ktorá tu je. Ba čo viac, vedieť obdivovať i krásu revolty, krásu pohoršenia. I to je jedna z krás...

Redaktor

Pretože je to krása, ktorá patrí k životu...

Fulbert Steffensky

Áno. A nesmieme sa uspokojiť ani s paušálnou hodnosťou človeka, tak ako ju hlásajú mnohí, kvôli človeku musíme ísť ďalej.

Redaktor

Kresťanom, ktorí sa angažujú v sociálnej a politickej činnosti by nikdy nemal chýbať  zdroj energie. Vy tento zdroj nazývate „čiernym chlebom spirituality“.  Obraz čierneho chleba je postavený proti obrazu bieleho chleba, ktorý je na  ezoterickom new age trhu dnes ponúkaný ako spiritualita blaha, uvoľnenosti, spokojnosti. Mnohí hovoria o tzv. new cage spiritualite. Vy však považujete zrejme spiritualitu čierneho chleba za omnoho zdravšiu.

Fulbert Steffensky

Táto welness spiritualita  nie je len fenoménom mimo cirkvi. I mimo cirkvi existuje silná túžba po duchovne. Ale i vo vnútri cirkvi existuje silný trend po spiritualite. Humorne by som povedal: i v cirkvi existuje akýsi druh duchovnej chamtivosti. Tento druh spirituality ma však nezaujíma.  Otázka, ktorú si stále kladiem znie: Akú formu má moja viera? Neexistuje žiadna viera, žiadne zvnútornenie, ktoré nemajú navonok  žiadnu figúru, žiadnu postavu. Vôbec mi pritom nejde o veľké zážitky či skúsenosti viery. Tie si nemôžem ani nainscenovať, naplánovať a ak prídu, nie je to moja zásluha. Ale pýtam sa, čo je forma? Naši otcovia a matky mali svoju formu, i keď ich dnes hodne kritizujeme. Vedeli  ako treba pokrstiť deti, ako treba pochovať mŕtvych, ako treba ľutovať, ako treba odriekať modlitbu pred jedlom, atď...To boli duchovné formy, bez ktorých viera nedokáže žiť. Myslím, že spiritualita človeka sa enormne ochudobní, ak nebude mať figúru, formu. A toto sú moje otázky ktoré si kladiem. Sú to možno suchopárne otázky, ale ja sa nimi zaoberám: čo konám pravidelne, čo konám v určitom rytme. Prichádza nová generácia a tá sa nás pýta na dôvody existencie, na dôvody viery, na dôvody kresťanstva a v konfrontácii s novou generáciou sa musíme na prvom mieste pýtať,  čo je možné zachrániť z tradície, čo je možné interpretovať nanovo a aký šat, akú formu bude mať moja viera navonok.

Redaktor

Čo by ste chceli bezpodmienečne z tradície zachrániť?

Fulbert Steffensky

Na prvom mieste by som chcel zachrániť Bibliu a všetky tie vedomosti, ktoré sa v priebehu storočí o nej nahromadili. Samozrejme s mocnou opciou, môcť Bibliu vždy nanovo interpretovať. Nie len citovať, lebo ten kto len cituje, ten zrádza Bibliu. Takisto ako ten, kto cituje len tradíciu, zrádza tradíciu. Na druhom mieste by som chcel zachrániť modlitbu. Chcel by som zachrániť tiež nábožné piesne. A chcel by som zachrániť tiež nedeľné bohoslužby, lebo sú rytmom v ktorom človek nachádza cestu sám k sebe. Je mnoho, čo by som rád zachránil. Rád by som zachránil i spoveď, ale v žiadnom prípade nie tak, ako bola. To, čo si na spovedi cením, je dôstojnosť že človek má šancu spoznať sám seba, má možnosť sa niekomu zveriť, sám seba artikulovať a hodnotiť svoje skutky, ochotu niečo zmeniť na svojom živote .. to sú veľmi krásne a dôstojné tradície, my sami sme ich znehodnotili a zosmiešnili, znevážili.... spoveď napríklad v tom, že sme ju zredukovali na sexualitu.

Nedávno som navštívil svoju rodnú dedinu, kde som vyrastal v katolíckej tradícii  a stretol som tam jednu rovesníčku z detstva a v rozhovore som sa jej len tak mimochodom spýtal: „Chodíš ešte na spoveď?“ odpovedala mi s povzdychom: „Veď nemám ani z čoho by som sa spovedala...“. Klasický príklad toho, že spoveď bola ešte donedávna považovaná za čosi, čo súviselo iba so sexualitou a keď „problém“ so sexualitou kvôli vysokému veku či zo zdravotných dôvodov skončí, tak spoveď stráca svoj zmysel. Ale to je zlé, to je falošné, to je nesprávne pochopený zmysel spovede a za to sme zodpovední my, klérus, my sami sme vlastne spoveď zruinovali...

Redaktor

Napísali ste knihu o 10 prikázaniach. Mnohí chápu dodnes prikázania len ako zákazy, minimálne snahy o náboženský kategorický imperatív. Vy vnímate 10 prikázaní ako smernice k ceste do krajiny slobody. Čo tým myslíte?

Fulbert Stefensky

Je zaujímavé, že úvod k 10 prikázaniam hovorí: Ja som Bohom, ktorý ťa vyviedol z otroctva v Egypte na slobodu. Už toto samé je smernica na cestu k slobode. Tieto prikázania hovoria o slobode pre všetkých, nielen pre nejakého jednotlivca. Prikázanie je teda niečo, čo podporuje slobodu iných.

Keď si napr. zoberiem štvrté prikázanie: Cti otca svojho i svoju matku... preložené do iného jazyka: to sú starí, nemajetní, tí ktorí už nezarábajú, korí sa nedokážu chrániť...máš ich ctiť – úcta je rezervovaná týmto starým, týmto bezmocným. V tom momente, keď to však konám, obohacujem sám seba, môj život sa stáva bohatším, krajším, menej korupčným...

Redaktor

Maliar a fotograf Emil Noller (1904-1962) kedysi povedal: Boha nemožno vyfotografovať. Veda sa s tým dodnes nedokáže zmieriť. Vy sám ste celý život pracovali na univerzitách s vedcami – ste i vy smutný z toho, že veda stále nedokáže potvrdiť existenciu Boha?

Fulbert Steffensky

Lásku nie je možné vyfotografovať. Dobrotu nie je možné vyfotografovať. Možno je láska veľmi pekný príklad. Istá neistota, ale i neistá istota lásky. Tak je to zrejme i s Bohom. Nikto nemá istotu, že je. Ani láskou sa nie je možné stopercentne zabezpečiť. Je to vždy i otvorenosť. Je to vždy čakanie, nie je to schopnosť všetko vedieť, či fotografovať.

Redaktor

Fulbert Steffensky, v týchto dňoch budete mať 80 rokov. Vo Vašom meste, v ktorom ste sa rozhodli žiť, v Luzerne  okolo Vierwaldstätterského jazera je tak  idylicky krásne a oddychovo, že by som Vám najradšej poprial všetko najlepšie do ďalších 80 rokov. Je to samozrejme nerealistická, ale zato šarmantná predstava. Americký filozof William James raz povedal: „Čím som starší, tým sa mi  ťažšie  žije bez Boha.“ Ako je to u Vás?

Fulbert Steffensky

Hovorí sa, že čím je človek starší, tým viacej zubov mu chýba a tým viacej je zbožnejší. Čo sa týka zubov, tak je to pravda, ale čo sa týka zbožnosti, tak nie som si istý. Osobne si myslím, že vekom sa človek stáva skeptickejší, lebo vidí, že mnohé čo celý život dúfal sa neuskutočnilo, že sa proste nedostavili mnohé vysvetlenia, že neprišli odpovede na všetky životné otázky.  Teológia nie je vysvetlenie. Áno, čím viacej sa i ja pýtam so starozákonným žalmistom: „Bože, kde si? Spíš snáď?“ (Žalm 44, 24-25) Ale vekom sa učím ešte jednu vec: chváliť, resp. je nutné naučiť sa chváliť.  Možno si tieto dve veci odporujú, ale ja milujem navzájom si odporujúce tézy. Preto nechcem ani odpoveď na túto moju  skepsu zjednodušovať: Bože, kde si? A žiaľ ani teológia mi nedáva definitívnu odpoveď. Ale napriek tomu je vo mne i to druhé: Chválim ťa Bože, i keď nemám istotu, či si a mnohé v mojom živote šlo inak, ako by som si to bol prial. Povedané slovami Jóba: Chcel by som tohto Boha nechať roztrhať pred súdom, ale chcel by som mu zároveň zaspievať pieseň chvály. (voľne citoval Jóba 9, verše 32-35 a kapitoly 38-39, pozn. prekladateľa)A týmito navzájom protirečivými pohnútkami by som chcel zakončiť svoj život.

Spracované podľa relácie: Motive, Glauben, Zweifel, (motívy, viera, pochybnosti), ktorú vysielal rakúsky rozhlas Ö1 dňa 7.7.2013

Preklad z nemčiny: Peter Žaloudek