Exkomunikácia predsedkyne Wir sind Kirche Marthy Heizerovej

Snáď všetky oficiálne cirkevné média na svete  informovali o exkomunikácii predsedkyne rakúskej reformnej iniciatívy Wir sind Kirche. Takéto udalosti nie sú časté a keď k nim dôjde, okamžite si ich všimnú všetky, hlavne katolícke média. Tlačová kancelária konferencie biskupov Slovenska priniesla o tom správu na svojej webovej stránke 23. mája tohto roku. Exkomunikáciu manželov Marthy a Gerda Heizerových oznámil innsbrucký biskup Manfred Scheuer deň predtým, 22. mája,  ako dôsledok toho, že slúžili spolu s inými veriacimi eucharistiu vo svojom byte, bez oficiálného povolenia rímskej kúrie a bez účasti ordinovaného kňaza. 

Mnohí veriaci nevedia nič o iniciatíve Wir sind Kirche, mnohí zase nechápu, čo exkomunikácia – vylúčenie z cirkvi – relikt stredovekého myslenia, dnes na začiatku 21. storočia vôbec je. Pokúsim sa vysvetliť, čo sa vlastne stalo.

Na celú túto kauzu sa pozerám z troch aspektov: z pohľadu cirkevno-právného, z pohľadu osobného prežívania  viery a z aspektu existencie a činnosti iniciatívy Wir sind Kirche.

Z pohľadu cirkevného práva je jasné, že manželia Heizeroví porušili cirkevné nariadenie. Bez povolenia Ríma a bez platného kňazského svätenia slávili Eucharistiu, používajúc slová konsakrácie. Cirkevné právo je súhrn paragrafov, nariadení a prikázaní. Každá civilizovaná spoločnosť či spoločenstvo sa riadi nejakými zákonmi. Podľa miery rešpektovania zákonov sa dokonca niekedy určuje stupeň kultúrnej vyspelosti, zrelosť občanov, ich lojalita a schopnosť poslúchať a počúvať tých, ktorí zákony určujú či schvaľujú. Zo skúsenosti ale vieme, že existovali a dodnes existujú totalitárne systémy, ktoré zákony vydávajú nie preto, aby v zemi vládol blahobyt, bezpečnosť a spokojnosť občanov, ale aby sa to mizivé percento tých, ktorí majú moc a vládnu, mali za každú cenu dobre, aby sa udržali pri moci. Častokrát sa stávalo a i dnes stáva, že malá hŕstka ľudí jedného národa kruto potláča drvivú vačšinu celého národa.

Cirkevné právo je ľudský výmysel a i keď sa odvoláva vo svojej podstate na Písmo sväté, hlavne na Nový zákon a na učenie Ježiša Krista, nič nemení na fakte to, že ak je raz čosi dané právom a zákonom, musí automaticky nasledovať pri porušení toho zákona trest. Cirkevní právnici podotýkajú, že ten tzv. trest treba chápať pozitívne, v tom zmysle, aby ten, kto zákon porušil, či sa dopustil veľkého  hriechu, si uvedomil závažnosť svojho skutku, vstúpil do seba, do svedomia, svoj skutok  oľutoval, činil pokánie  a nakoľko je to ešte možné, svoj zlý čin napravil. Ak niekto poruší civilný zákon a svoj čin ale neskôr oľutuje, považuje sa to za poľahčujúcu okolnosť, súd to zoberie  do úvahy a trest odsúdenému zmierni. Napriek tomu však ten, kto zákon porušil, musí byť, i keď menším trestom, potrestaný, pretože došlo k skutkovej náplni zlého činu. V katolíckej cirkvi môže človek svoj zlý skutok v spovedelnici oľutovať a dosiahnuť rozhrešenie. Jeho zlý skutok mu bude odpustený. No i ten, ak sa dopustil veľmi závažného zlého činu, sa musí podriadiť následne civilnému právu a musí za svoj zlý čin vstúpiť do väzenia, aby si tam odpykal trest. Je teda ľudsky pochopiteľné, že ak človek vykoná niečo veľmi zlého, musí za svoj zlý skutok znášať konsekvencie. Napriek tomu Ježiš kedysi povedal: „Bol som vo väzení a navštívili ste ma“.  Inými slovami: Bol som považovaný za zločinca, vy ste ma však nebrali ako zločinca, ale ako seberovného, ako priateľa, neštítili ste sa ma a v hodinách, momentoch, kedy mi bolo najťažšie, ste ma navštevovali, stáli ste pri mne. Je smutné a zároveň kruté, že katolícka cirkev, ktorá vždy chcela byť nadčasová, nadstranícka, pre všetkých, zvlášť pre tých najposlednejších a najúbohejších, si práve v tomto ohľade berie príklad práve z toho občianskeho sveta a chce sa mu pripodobniť ako tá, ktorá má moc rozhodovať, čo je dobré, čo nie a čo treba potrestať. Koniec-koncov sám biskup Manfred Scheuer verejne konštatoval pri zverejnení exkomunikácie: „Pokladám to za porážku, že sa nám nepodarilo manželov Heizerových pohnúť k zmene zmýšľania  a zabrániť tak dôsledkom.  Vylúčenie zo spoločenstva cirkvi nie je žiadnou výhrou, ale naopak,  je vždy porážkou pre cirkev.“  V minulých storočiach sa chovala cirkev ako mocenský štát, kedy i pápeži s mečom v ruke šli do boja proti iným. Boli časy, kedy cirkev ľudí nielen exkomunikovala, ale tiež vraždila a upaľovala. Chcem veriť a dúfať, že raz bude na tejto zemi cirkev, ktorá podobné mocenské inštrumenty už nikdy používať nebude. Čítal som nedávno slová, ktoré predniesol pápež František 12.5.2014: „Ak nám Pán ukazuje cestu, kto sme my, že sa odvažujeme povedať: Nie Pane, nie tou cestou, to nie je rozumné... Lenže my radšej robíme všetko tak, ako sa to nám pozdáva! Vo svojom prvom biskupstve robí (apoštol) Peter toto rozhodnutie: Kto som ja, aby som kládol prekážky? Aká to len krásna myšlienka  na adresu biskupov, kňazov, ale tiež všeobecne na adresu všetkých kresťanov. Za koho sa pokladáme,  že si trúfame zatvárať dvere  iným? V prvotnej cirkvi existovala funkcia tzv. otvárača dverí, ktorý vpúšťal ľudí dovnútra.  Funkcia zatvárača dverí v cirkvi nikdy neexistovala!“

Na rovine osobne prežívanej viery mi stále rezonujú slová Marthy Heizerovej, keď na svoju obranu, tesne po oficiálnom zverejnení exkomunikácie povedala, že vôbec nechápe, čo sa to vlastne deje, prečo ten najtvrdší trest exkomunikácie za to, že v momente silného zážitku viery v kruhu veriacich priateľov si chceli pripomenúť to najcennejšie,  čo nám Ježiš zanechal, keď povedal: „Kde sú dvaja či traja v jeho mene zhromaždení, tam som i ja.“  Dr. Paul Weitzer, známy rakúsky teológ a kňaz v súvislosti s exkomunikáciou Marthy Heizerovej napísal: „Problém by som mal vtedy, keby pani Heizerová spochybnila čo i len jeden článok učenia cirkvi. Nemám však vôbec žiaden problém s tým, keď pani Heizerová berie vážne Ježišove slová: Toto konajte na moju pamiatku.“ (Tento citát pochádza z mojej osobnej emailovej komunikácie s prof. Weitzerom zo dňa 28. mája tohto roku.)  Je celkom evidentné,  a tí, ktorí pani Heizerovú poznajú osobne to môžu dosvedčiť, že je to hlboko veriaca žena, ktorá vníma Eucharistiu ako vrchol náboženskej činnosti. Často počuť z úst mnohých kňazov, že sú v kríze viery, že nevedia, či sami ešte vôbec veria, mnohí priznávajú i písomne, že im na kňazstve imponuje napr. kazateľská činnosť, stretanie s ľuďmi, ale že majú problém s vierou. Iní  sa dopúšťajú nemorálností v oblasti sexu, či konzumu alkoholu, alebo zneužívaním peňazí a obohacovaním sa na úkor spoločenstva, ale nikto ich za to ani len nesuspenduje a naďalej slúžia verejne Eucharistiu. Za komunizmu, kedy boli dlhoročne väznení duchovní,  mnohí kňazi a rehoľníci neskôr priznali, že väzenie prežili i vďaka tomu, že mohli privátne a vo veľmi stiesnených a riskantných podmienkach v cele slúžiť súkromne omšu. Cirkev po II. Vatikánskom koncile zase hovorí, že Eucharistia nemá byť vysluhovaná bez účasti ľudu, súkromne,  tak ako to zažívali  ešte naši starší spoluobčania,  keď v jednom chráme, popri bočných oltároch slúžili  privátne a v latinčine sami pre seba niekedy desiatky kňazov omše naraz, každý sám pre seba. Sú krajiny sveta, hlavne v Južnej Amerike, kde veriaci z enormného nedostatku kňazov, sa zúčastňujú slávenia  eucharistie dvakrát, maximálne trikrát do roka, keď ich dedinu, či spoločenstvo navštívi kňaz.  Cirkev učí, že Eucharistia je vrchol a centrum kresťanského života. Už teraz sa však všade na svete vážne diskutuje o tom, že ak je Eucharistia vrcholom, či by nebolo konečne na mieste vrátiť sa k praktikám prvotných kresťanov, kedy ešte neboli žiadni kňazi a veriaci sa stretávali po domoch a sami slúžili Eucharistiu. Celá Západná Európa trpí čoraz väčším nedostatkom kňazov, farnosti sa zlučujú do obrovských, megalomanských centier, kam prichádzajú veriaci z iných dedín a miest, aby sa zúčastnili slávenia Eucharistie, ktorej predsedá ordinovaný kňaz. Na druhej strane v celom západnom svete, tiež v USA, rastie čoraz viac potreba nechať vysluhovať Eucharistiu zapálenými a teologicky vzdelanými laikmi. Všade tam, kde je možná rozumná a konštruktívna diskusia, sa čoraz viac diskutuje o funkcii kňaza, jeho poslaní, ale zároveň sa i valorizuje a prehodnocuje činnosť laikov. Čoraz viac teológov hovorí o tom, že to, čo je najdôležitejšie a robí z nás nových ľudí, je krst a eucharistia. Nič viac. Žiadna iná sviatosť. Ani kňazská! Martha Heizerová je vzdelaná teologička, celý život stála v prvých radách cirkvi, celý život sa aktívne angažovala a slávením Eucharistie vykonala iba to, o čom je bytostne presvedčená, že má na to právo! Exkomunikáciou bola hrubo narušená tá obrovská pluralita možností kresťanskej koexistencie, byť vedľa seba, jeden vedľa druhého bez toho, žeby sme museli toho druhého neustále korigovať, usmerňovať a nútiť pod hrozbou trestu len k jednej jedinej uniformite.

Ale je potrebné vidieť  i tretiu rovinu. Iniciatíva Wir sind Kirche povstala z ničoho nič ako spontánne hnutie veriacich. Bolo to v roku 1995,  keď Rakúšanov zmietali vnútrocirkevné škandály: kauza kardinála Groera, ktorého  obvinili mnohí jeho bývali študenti tzv. malého gymnázia zo sexuálneho zneužívania, kauza jeho pomocného biskupa Krenna, vysväteného proti vôli veriacich, ktorého museli na ramenách vniesť do katedrály sv. Štefana vo Viedni policajti ponad telá asi 2 000 ľudí ležiacich na zemi, lebo tým chceli zabrániť jeho vysviacku. Pol milióna veriacich podpísalo vtedy petíciu za zavedenie reforiem v cirkvi a účasť laikov pri spolurozhodovaní hierarchie! Ďalšie tisíce začali z cirkvi vystupovať a povedali,  že nechcú mať nič spoločné  s takým zločineckým spolkom, ktorý schováva pedofilov a sexuálnych maniakov len preto, že sú kňazmi či rehoľníkmi. Ľudia vtedy spontánne vyšli do ulíc a povzbudení príkladom veriacich z niekdajšieho bývalého východného Berlína, ktorí v roku 1989 vyšli do ulíc a kričali: „Wir sind das Volk“ – my sme ľud – tí ktorí majú také isté práva ako vy, komunisti, ktorí ste nás tu celé desaťročia držali ako vo väzení – podobne  začali i veriaci ľudia v Rakúsku volať na adresu skorumpovanej hierarchie: „Wir sind Kirche“ – my sme cirkev – my máme tiež právo vedieť, čo sa v mene cirkvi deje, lebo cirkev to nie ste len vy, biskupi a kňazi, ale cirkev, to sme i my, laici, veriaci, pokrstení tým istým krstom, ako vy... Boli to hviezdne momenty cirkvi, kedy sa ľudia prebudili z letargie a začali žiť. Wir sind Kirche sa tak stalo čímsi, čo nemá v dejinách obdobu: pokojnou, mierumilovnou cestou došlo k revolúcii zdola, konečne začali brať „tí hore“ vážne „i tých dole“. Wir sind Kirche sa etablovalo ako hnutie na pôde cirkvi za obnovu cirkvi. Nič nespochybnilo z tradície, len si zobralo za hlavný cieľ to, čo funguje  a osvedčilo sa v každej inej slušnej demokratickej spoločnosti: byť akýmsi kontrolným  mechanizmom, či akousi tieňovou vládou, ktorá v prípade, keď niekto vo vláde vážne zlyhá a na úkor celej spoločnosti sa buď obohacuje, či sa dopúšťa  korupcie, alebo inak zneužije svoju moc, tak okamžite zasiahne a dožaduje sa konsekvencií: buď rezignáciu, či nápravu  a pravdivé oboznámenie verejnosti o tom, čo sa stalo. Nič viac, nič menej. Wir sind Kirche sa stalo symbolom, emblémom, zárukou kvality.  Ženatí kňazi – vysvätené ženy na kňazov – slávenie Eucharistie bez kňazov tu bolo vždy, dávno predtým,  než Wir sind Kirche vzniklo.  Nie preto Wir sind Kirche vzniklo.   Nikdy však neochablo poukazovať na to, že je potrebné sa zamyslieť nad týmto faktom, klásť si otázky, prečo tieto fenomény stále viac, častejšie a v rôznych končinách sveta vznikajú. Wir sind Kirche sa stalo akýmsi obhajcom všetkých týchto „nepohodlných“ – rebelantských kresťanov, ale išlo ešte ďalej tým, že členmi jeho hnutia sa stalo niekoľko významných teológov a tí v serióznych a kritických publikáciách začali vyzývať hierarchiu , aby sa zriekla štruktúr moci a vrátila sa k tradícii a praktikám prvotných kresťanov. Možno práve toto jemné, ale tiež dôrazné pripomínanie rešpektu voči minulosti, miernilo hromy - blesky hierarchie, ktorá by inak,  keby tu  Wir sind Kirche  nebola,  už dávno zasiahla. Wir sind Kirche sa tak stala síce nepohodlným, ale vážnym a rešpektovaným partnerom oficiálnej hierarchickej cirkvi. Hierarchovia konečne pochopili, že členmi Wir sind Kirche  nie sú žiadni frustrovaní a arogantní buriči, ale že sú to seriózni ľudia, ktorí od svojej útlej mladosti stáli v prvých radách aktívnych kresťanov, angažovali sa v mládežníckych činnostiach, organizovali podujatia, koncerty novej kresťanskej hudby, stáli pri zrode mnohých, dnes už fungujúcich charitatívnych činnostiach cirkvi, ako je napr. hospicová starostlivosť, či pomoc núdznym rodinám, utečencom... Okrem toho hierarchovia pochopili, že Wir sind Kirche nežiada nič, čo je v rozpore s Evanjeliom, že nežiada ani rozkol s oficiálnym učením cirkvi, že je „nesympatické“ len preto, že otvára diskusie na témy, ktoré sú nepohodlné, alebo úmyselne zamlčované. Dnes je už bežné, že členmi Wir sind Kirche sú i oficiálne pôsobiaci kňazi a mnohí biskupi, i keď členmi nie sú, sú za jej existenciu vďační. Konečne si i oni uvedomili, že to, čo momentálne  cirkev najviac potrebuje, je znovuzískanie  stratenej vierohodnosti, ľudomilnosti a sympatie všetkých ľudí, nielen veriacich. Wir sind Kirche – aspoň v Rakúsku, Nemecku a inde na Západe už nie je strašiakom, ale odvážnym a inšpirujúcim hnutím aktívnych a zapálených kresťanov. A to je dôvod k vďačnosti za Wir sind Kirche! 

Z tohto uhľa pohľadu – nechať sa exkomunikovať – t.z. postaviť mimo cirkev – bol strategický omyl,  kontraproduktívny, nerozumný, provokačný  čin zo strany Marthy Heizerovej. Veľmi tým zdiskreditovala celé charizmatické, prorocké a inšpirujúce hnutie Wir sind Kirche. Myslím, že nemala dopustiť, aby sa také niečo stalo. Pri všetkej úcte k nej, ale i úcte k celej platforme Wir sind Kirche, ktorej členom som i ja,  som napísal pani Heizerovej list a požiadal ju o zvrátenie exkomunikácie, tým že poprosí biskupa Scheuera o odpustenie. V prípade, že exkomunikáciu zvrátiť nebude chcieť, vyzval som ju, aby z funkcie predsedkyne Wir sind Kirche rezignovala.

Zhrnutie:

Celá udalosť exkomunikácie, z môjho pohľadu,  je veľmi smutná:

-       Je to prejav feudálno-stredovekého zmýšľania hierarchie.

-       Pošliapanie ľudských práv a slobôd, nerešpektovanie náboženskej slobody.

-       Ale i tvrdohlavé bazírovanie na malých, v tomto dejinnom okamihu, nepodstatných veciach.

-       Je to však zároveň i šanca, aby sa veci posunuli ďalej, vyvolala diskusia, možnosť klásť otázky, hľadať nové cesty. Je to šanca pre cirkev, aby sa stala dôveryhodnejšou . Je to šanca, že sa mladí a noví ľudia začnú zaujímať a angažovať pre skutočnú vec Božiu.

Peter Žaloudek, Viedeň, 31. mája 2014