Miriam Tereza Demjanovičová

Nová grécko-katolícka blahoslavená zjednocujúca viaceré národy a náboženstvá

V cirkvách USA, Slovenska a Ukrajiny vládne radosť z blahorečenia Miriam Terezy Demjanovičovej. V zastúpení pápeža Františka vyhlásil kardinál Angelo Amato, prefekt Kongregácie pre svätorečenie, 4. októbra 2014 v Newarku, blízko New Yorku, americkú Slovenku, členku ukrajinsko-ruténskej grécko-katolíckej cirkvi,  rehoľnú sestru Miriam Terezu Demjanovičovú (1901–1927) za blahoslavenú. Bolo to vôbec prvé blahorečenie, ktoré sa uskutočnilo na pôde USA.

Tereza Demjanovičová sa narodila 26. marca 1901 v Bayone, v štáte New Jersey v rodine Slovákov, ktorí sa v dôsledku veľkej biedy  vysťahovali v roku 1884 za prácou z Bardejova na východnom Slovensku do USA. V byte rodičov bola krátko po narodení pokrstená a pobirmovaná v byzanstkom ríte. Už v detstve prejavovala známky spirituality a ako 24-ročná sa rozhodla pre vstup do rehole sestier Elizabetíniek – Sisters of Charity of Saint Elizabeth. Pripravovala sa na pedagogickú dráhu, ktorú dokázala zosúladiť s charizmou rehoľného života. Na podnet svojho duchovného otca spracovala písomne 26 prednášok o duchovnom živote pre začínajúcich rehoľníkov a reholníčiek – odborne sa im hovorí novici – pod titulom Greater Perfection. Po jej náhlej a predčasnej smrti boli okrem anglického jazyka knižne vydané v holandskom, španielskom, francúzskom a dokonca i v čínskom jazyku. Jej životopisci sa zhodujú v tom, že v týchto textoch predbehla dobu o 40 rokov, že to boli myšlienky, ktoré korešpondovali s neskoršími reformnými ideami obnovy cirkvi, ako ich formuloval II. Vatikánsky koncil. Necelé dva roky po vstupe do rehole náhle zomrela na následky zápalu slepého čreva, na smrteľnej posteli zložila rehoľné sľuby. Proces svätorečenia iniciovali americkí biskupi už v roku 1946. Zázrak potrebný pre pokračovanie procesu sa však udial až v roku 1964, kedy sa vrátil na jej prímluvu nečakane zrak 8-ročnému dieťatu, slepému od narodenia. Toto uzdravenie, ktoré lekárska veda nedokázala vysvetliť, sa stalo podnetom pre pokračovanie v náročnom procese kanonizácie.

Za procesmi svätorečenia stoja stovky, možno tisíce ľudí, nespočetné hodiny práce, zbieranie informácií a v neposlednom rade i množstvo peňazí. Práve z týchto dôvodov mám i ja veľmi vážne námietky a angažujem sa za zrušenie procesov svätorečenia. Na svete žijú tisíce veriaciach katolíkov – ale i ľudí iných vyznaní, žiariaci nádhernými vlastnosťami a životopismi, za ktoré by si zaslúžili byť honorovaní cirkvou a postavení na piedestál oltára. Ale niekto musí o to bojovať, organizovať to, platiť všetky tie nespočetné faktúry spojené s náročnou, mravenčou prácou. Sme však svedkami toho, že väčšina svätých a blahoslavených sú buď rehoľníci, rehoľnice, kňazi a ako v poslednej dobe vidíme, pápeži. Práve títo majú za sebou obrovské loby cirkevnej hierarchie, vlastniacej nielen peniaze, ale i moc a rozhodovanie. Je to však nefér voči drvivej, obrovskej prevahe laikov – obyčajných ľudí, ktorí boli takisto skvelými osobnosťami, len nemá kto ich svätorečenie presadzovať, angažovať sa a bojovať zaň. Aby táto diskrepancia a „meranie dvomi metrami“, podľa  toho kto a z akej pozície a s akými úmyslami posudzuje iných, skončili, je z môjho pohľadu lepšie, aby sa týmto  procesom spravil koniec.  Existuje tisíc iných možností, ako možno oboznámiť širokú verejnosť o skvelých ľuďoch – osobnostiach. Sme svedkami toho, ako sa dnes nielen píšu knihy o významných ľuďoch bez ohľadu na to, aké mali vierovyznanie, náboženstvo či aký filozofický systém zastávali, ale točia sa o nich filmy, píšu divadelné hry a tieto osobnosti tak prenikajú do povedomia ľudí a spoločností. Nebolo by rozumnejšie zrušiť komplikované, finančne náročné a mnohokrát sporné procesy svätorečenia v katolíckej cirkvi a postaviť ich radšej na tú úroveň úcty a príkladného života, na akej si významné osobnosti  spoločnosti dostupným a dobe adekvátnym spôsobom prostredníctvom médií a nezávislých inštitúcií uctievajú iní ľudia?

Na druhej strane ale uznávam, že svätorečením sa predkladá nielen veriacim, ale i všetkým ľuďom výnimočná osobnosť ako vzor obdivu, úcty, inšpirácie a príklad vhodný nasledovania. V prípade sestry Miriam Terezy Demjanovičovej je takto predložená – videné mojim pohľadom -  emigrantka. Možno by dosiahla túto métu i v krajine, odkiaľ pochádzali jej rodičia. To nevieme. Celkom iste jej však rodičovská výchova v tom úplne inom prostredí, a tiež myslenie a realita života tejto novej krajiny pomohli zásadnou mierou k tomu, aby bola taká, aká bola, myslela a konala tak, ako myslela a konala.

Sme denno-denne svedkami toho ako tisíce ľudí emigrujú – utekajú do niektorých krajín. Zaujímavé je, že už dlhodobo emigrujú ľudia len do určitých krajín, do iných za žiadnych okolností nie: nikto neemigruje napr. do Ruska, do Číny, do krajín Afriky či Ázie. Ale to len na okraj. To hlavné, čo chcem povedať, je toto: Demokracia – sloboda – právny systém – hospodárska prosperita – ohodnotená práca – rešpekt k človeku – náboženská sloboda – toto boli vždy a sú i dnes dôvody pre emigráciu. V dnešnom globalizovanom svete už sa nikto nepozastavuje nad tým, že v jednej krajine stretávate na ulici či jednom pracovisku ľudí rôznych národností, kultúr, farby pleti, náboženstiev. Napr. celá jedna tretina 33 zamestnancov na klinike vo Viedni, kde pracujem, je tvorená pracovníkmi 6 národností, majúcich úplne iný rodný jazyk a náboženstvo než dve tretiny rakúskych kolegýň a kolegov. V spoločnosti, ktorá si ctí človeka a jeho prácu, sú takéto znaky nepodstatné. Podstatné je, že tam funguje právo, slušnosť, rešpekt k človeku a jeho práci, tolerancia a sloboda.

Kiež blahorečenie americkej Slovenky Miriam Terezy Demjanovičovej je i pre nás, kdekoľvek žijeme, impulzom k zamysleniu sa nad hodnotami, ktoré by dnes mali spájať ľudí.

Peter Žaloudek, Viedeň, 26. októbra, 2014

P.S.

Podnet k napísaniu tejto úvahy som čerpal z nemeckého článku o blahorečení sestry Miriam Terezy Demjanovičovej uverejnenom v týždenníku „JA“ - die neue Kirchenzeitung zo dňa 19. Októbra 2014 na str. 8.