Sme ešte kresťania?

Prečo nemám strach z prisťahovalcov islamského náboženstva

Celé roky nosím v sebe sen o tom, že sa raz spoja všetky náboženstvá, že už nebudú žiadne konflikty a zabíjania v mene náboženstiev, že náboženstvá sa stanu niečím, čo nám pomôže stať sa lepšími ľuďmi. Pred časom som tento svoj sen vyjadril i písomne v článku „I have a dream“, ktorý je uverejnený na stránke www.ok21.sk.

Možno som snilko alebo romantik,  či niekto, kto neberie realitu všedných dní veľmi vážne. Neviem to posúdiť. Viem len, že v živote som to mal mnohokrát naservírované tak, že mi neostávala iná cesta, len tá proti prúdu. Lebo som chcel žiť a zachovať si vnútornú slobodu, radosť a vedomie, že nežijem zbytočne a že môj život má v očiach Božích zmysel, aj keď mnohokrát nerozumiem mnohým okolnostiam. Možno som nerealistický i v tom, ako sa teraz pozerám na problematiku s utečencenami. Všade, kam len prídem sa o tomto probléme hovorí a píše. V Rakúsku, kde žijem, sa o tom hovorí podstatne viac než na Slovensku či v Čechách. Stačí si otvoriť akýkoľvek denník, či noviny. Niekoľko strán, počínajúc titulnou a potom ďalšími stranami, sa venuje výlučne problematike utečencov. Každé správy v rádiu, či v televízii začínajú touto témou. Viac než dve tretiny všetkých správ v médiách sa venuje len tomuto problému a hľadaniu pozitívneho riešenia. Všimol som si, že ani na Slovensku, ani v Čechách sa tejto problematike ani len zďaleka nevenuje toľko priestoru, ako tu. Koniec koncov, stačí si porovnať dennú rakúsku tlač so slovenskou či českou.  

Z Čiech a Slovenska, samozrejme česť výnimkám, počúvam len samé skeptické správy. Viem, že na Slovensku i v Čechách je niekoľko skupín ľudí  i jednotlivcov, ktorí nasadzujú všetku svoju energiu a čas napr. na maďarských hraniciach a inde, organizujú zbierky a podávajú report z táborov o tom, že utečenci sú normálni ľudia, ako aj my. Nakoľko však vláda to svojimi vyhláseniami prevalcuje, tieto správy sa jednoznačne strácaju v tom negatívnom. Tie negatívne sa dajú zhrnúť do týchto pár slov: „Veď my ani len vôbec nevieme, kto sa za utečencami skrýva: či nie sú medzi nimi zamaskovaní budúci hlavorezači a keď nie hlavorezači, tak ekonomickí utečenci hľadajúci blahobyt na Západe… veď sú to len samí mladí muži, skoro žiadne ženy a deti… veď sú to len sami Arabi a moslimovia, vyznávači Koránu a náboženstva, ktoré hlása nenávisť a vyzýva k zabíjaniu všetkých tých, čo sa nechcú stať moslimom… veď to je začiatok nábožensko-kultúrnej vojny, stret opozičných civilizácií….nechceme žiaden diktát Merkelovej, či EÚ, žiadne kvóty nebudeme akceptovať…atď., atď…“  

Tohto nespočetného množstvo takýchto a im podobných skeptických správ som sa na Slovensku a v Čechách napočúval už toľko, že už je toho dosť! Už ich nemienim počúvať bez toho, aby som vyjadril svoj protinázor!

Vždy som sa hlásil ku kresťanstvu. Okrem iného i preto, lebo považujem práve toto náboženstvo za nositeľa tých najšľachetnejších, povznášajúcich ideí, za symbol života, optimizmu a dôvery v Božiu pomoc, nech už je situácia na zemi akokoľvek zlá. V utečencoch vôbec nevidím ľudí, ktorí moje kresťanské presvedčenie ohrozujú, práve naopak. Som im vďačný za to, že mi ich odlišnosťou pripomínajú hodnoty, ktorým ja verím a považujem ich za dôležité. A strach nemám ani z toho, že kresťanskú tvár Európy raz prevalcujú moslimovia. I keby sa tak tomu malo stať, vnímam to ako šancu pre islamské náboženstvo, ktoré má pred sebou tú konverziu a katarziu, ktorou si v minulých storočiach prešlo kresťanstvo. Veď si len spomeňme, koľko utrpenia a násilnosti sa dopustili kresťania v minulých storočiach. Pri križiackych výpravách proti „inovercom“, pri upaľovaní bosoriek a kacírov, inkvizícií, či pri podmaňovaní si miest a krajín podľa hesla „komu patrí pôda, toho náboženstvo tam bude i prevládať“, či pri znásilňovaní iných kultúr počas tzv. misionárskych pokresťančovaní v Južnej Amerike, Ázii či v Afrike, alebo diskrimináciou voči homosexuálom, či znovuzosobášeným rozvedeným, v otázkach sexuálnej náuky, povinného celibátu, atď., atď.. Dnes je kresťanstvo jedným z najcivilizovanejších a najdemokratickejších náboženstiev a to i napriek tomu, že kresťania dodnes nepodpísali medzinárodnú dohodu o rešpektovaní ľudských práv. Ak sa raz stane islam najsilnejším náboženstvom Európy, tak si najskôr bude musieť prejsť cestou premeny, pretože stupeň demokracie a tolerancie sa už tak hlboko zakorenil v mysliach a životoch ľudí, že to nebude možné ignorovať. Z celého srdca prajem islamu, aby sa z neho stalo takéto humánne a k Bohu i ľuďom povznášajúce náboženstvo.

A práve z týchto dvoch dôvodov - zo šance a výzvy žiť vierohodnejšie hodnoty, ku ktorým ma kedysi inšpirovalo a dodnes inšpiruje kresťanstvo, ako zo šance a výzvy, aby sa i z islamu stalo kultivované a slušné náboženstvo - sa pozerám do budúcnosti s optimizmom a nádejou, že s pomocou Božou všetko dobre dopadne.  

Peter Žaloudek, Viedeň, september 2015

P.S.

“Ak sa mám ospravedlniť za to, že sme v otázke utečencov ukázali priateľskejšiu tvár…, prepáčte, ale potom to už nie je moja krajina.“ Takto emocionálne zareagovala Angela Merkelová na otázku novinára vyčítajúceho jej benevolenciu v prijímaní utečencov do Nemecka na tlačovej konferencii v Berlíne 15. septembra 2015 po stretnutí s rakúskym premiérom  Wernerom Faymanom. V texte „EU na križovatke“ som zareagoval vetou: „ Hanbím sa za to, že som príslušníkom krajiny - niekdajšieho Československa - ktoré sa natoľko zahľadelo samo do seba, že je mu núdza a bieda iného už úplne ľahostajná!…“ Uznávam, že i táto moja formulácia bola veľmi emocionálna. Zároveň si ale myslím, že doba, v ktorej žijeme a to všetko, s čím sme konfrontovaní, vyžaduje nielen chladnú kalkuláciu mozgu, ale je zrelá i pre emocionálne výlevy srdca.  A pre totálnu zmenu myslenia a konania, lebo príliv utečencov definitívne zmení stav vecí a preverí, do akej miery sme ešte ľudia, ktorým utrpenie iných nie je ľahostajné.