Luther chcel viac - Eugen Drewermann

Najskôr pár slov o Drewermannovi: Narodil sa v roku 1940, vyštudoval teológiu a v roku 1966 bol vysvätený za kňaza. Pretože sa zaujímal nielen o teológiu, ale i o psychológiu, študoval už ako kňaz ďalej a získal doktorát i z psychológie, i z teológie. Ako kňaz pracoval najskôr ako duchovný pre študentov, prednášal teológiu a publikoval. Dodnes je autorom viac ako 70 kníh. V roku 1991 mu paderbornský biskup odňal súhlas k prednáškovej činnosti, o rok neskôr mu zakázal i kázať a vzápätí bol suspendovaný. Bol obvinený z blúdneho učenia, začalo to najskôr tým, že v jednej prednáške spochybnil panenskosť Ježišovej matky Márie a pokračovalo to ďalej tým, že kritizoval katolícku hierarchiu a jej odklon od toho, čo hlásal a ako žil Ježiš. Jedna z jeho prvých kníh „Der Kleriker“ sa stala vtedy bestsellerom a dodnes klasickým príkladom dokonalého rozboru tzv. klerikálneho stavu a odzrkadlovala totálny rozkol medzi Drewermannom a hierarchiou. Katolícki biskupi Drewermanna naďalej tvrdo ignorujú. Je to ale zároveň veľký paradox, pretože aspoň v nemecky hovoriacich krajinách patria jeho knihy medzi najobľúbenejšiu lektúru kňazov, i keď oficiálne asi žiaden z nich sa o tom verejne nezmieňuje. U pápeža Františka sme si už pomaly zvykli na to, že sa stavia veľmi zmierlivo, pokorne a zároveň prosí o odpustenie tých, voči ktorým sa v minulosti zachovala katolícka hierarchia kruto. Ktovie, možno to bude práve tento pápež František, ktorý raz rehabilituje i Eugena Drewermanna.

Luther chcel viac…

Táto kniha je knihou rozhovorov známeho nemeckého redaktora Jürgena Hoerena, ktorý pracoval dlhé roky ako redaktor jednej veľkej rozhlasovej stanice, kde bol šéfom redakcie „Kulturelles Wort - Aktuelle Kultur”. Vydal viacero kníh rozhovorov, okrem iného i s Hansom Küngom. Dnes žije ako publicista na voľnej nohe v Konstanz. Keďže kniha nie je samostatným ani historickým, ani odborným textom Drewermanna, ale jeho pohľadom - odpoveďmi na zvedavé otázky múdreho a vzdelaného redaktora - pokúsim sa ukázať spôsob jeho myslenia a formulácie. Sú to moderné, na dnešnú dobu aplikovateľné a ľahko zrozumiteľné postrehy v podstate pre každého človeka, nielen pre odborne vzdelaného teológa. Jediné, čo čiastočne robí problém nielen mne, ale i nejedenému čitateľovi, sú veľmi dlhé vety pozostávajúce z množstva vedľajších podviet, takže niekedy na konci vety sa musíte vrátiť na samotný začiatok, aby ste pochopili, o čom je reč. Okrem toho má Drewermann neuveriteľné bohatú slovnú zásobu a často používa archaizmy a občas je potrebné mať po ruke odborný slovník. Ja sám som zažil Drewermanna mnohokrát na živej prednáške vo Viedni, často ho počujem hovoriť z rádia a keď ho takto počúvam naživo, som nadšený, je skvelý rečník, a dlhé vety mi nevadia. Ale keď ich čítam, tak často musím prečítať odstavec až trikrát, aby som pochopil jeho zmysel… 

Keď bol Drewermann malým chlapcom, neskôr žiakom základnej či strednej školy, teda asi pred 60 rokmi, prezentovala katolícka cirkev Luthera ako heretika. V zmysle tohto uhľa pohľadu teda nedošlo k žiadnej reformácii, ale ku vzniku a šíreniu pomýlenej viery. V skutočnosti ale Luther vycítil a dokázal nahlas pomenovať to, čo bolo v tradícii viery už dávno evidentné: Namiesto šírenia posolstva o jednote, ktoré mal Ježiš v pláne, totiž jednoty medzi Bohom a človekom, medzi nebom a zemou, medzi svätcami a hriešnikmi, medzi sakrálnym a profánnym, cirkev úplne opomenula za dobu svojej 1500 ročnej tradície vstúpiť do tejto Ježišovej vízie, v ktorej mala pokračovať ďalej. Práve naopak, ešte viac vyhrotila zdanlivé konflikty, ba dokonca tieto napätia na celé stáročia úplne zabetónovala a neriešila ich. Luther sa na dlhú dobu akoby stal zástupcom niekoho, kto vo svojej dobe a na celé stáročia dopredu vycítil tieto rozdielnosti, na vlastnej koži pretrpel toto napätie a spôsobom jemu vlastným dokázal nielen artikulovať a pomenovať veci, ale zároven naštartovať process a narysovať stanovisko, ako sa k týmto napätiam postaviť. Luther tak tieto akoby zdanlivé kontradikcie  jasne a rázne pomenoval, takže už nebolo možné sa k nim nevyjadrovať, naďalej ich ignorovať, ale bolo treba začať budovať mosty, vydať sa z jedného brehu na druhý a začať hľadať nové spojovacie cesty a pripravovať nové vízie. Bolo by historicky neférové dnes Lutherovi vyčítať, že vtedy, na začiatku 16.  storočia, nevyužil svoju dobu k tomu, aby svojimi textami, výrokmi a úvahami nevytvoril zásadný a systematický štart úplne novej epochy, tak ako vstúpilo do dejín oveľa neskôr napr. osvietenstvo. Luther to však prípad od prípadu spravil tam, kde cítil, že je to nielen evidentné, ale i nutné spraviť. Z tohto dôvodu je Luther pre Drewermanna veľmi významný, pričom ale Drewermann tvrdí, že jeho veľkosť nevidí ani tak v roku 1517 - teda v tej 500-ročnici, ktorá sa oslavovala minulý rok ako pripomienka pribitia jeho téz na dvere kostola vo Wittenbergu, ale hlavne v roku 1521, kedy vystúpil na ríšskom sneme vo Wormse. Tu sa totiž naplno a jasne vyjadril a potvrdil to, čo už niekoľko rokov v sebe nosil. Tu sa rozbehol reformátorský prvok, ktorý zároveň zdôraznil ten Ježišovský protiklad, a síce protiklad medzi jedincom a inštitúciou, medzi individuálnym a všeobecným, medzi prorokom a kňazom.

Luther as už dávno predtým, než vyvesil svoje tézy, vyjadroval veľmi kriticky. Tým hlavným dôvodom boli odpustky. Jeho tézy vyvolali samozrejme rozruch a diskusie sa začali uberať smerom, ktorý on sám už nemohol mať pod kontrolou. Tie jeho tézy boli začiatkom, boli to akokeby obrazne povedané “deti”. Kým sú malé, sú neustále pod kontrolou rodičov a iných dospelých ľudí. Ale keď dozrejú, sami sa vydajú na cestu a na rôzne životné smery, o akých sa ich rodičom ani len nemuselo zdať. To, v čo jeho tézy hlavne vyústili, bola téma peňazí a moci v cirkvi.

Téma odpustkov sa stala šípom, ktorý po vystrelení z luku smeroval priamo do terču, do samého centra problémov. Luther totiž píše: „Keď chce pápež v Ríme budovať obrovský chrám, tak prečo na to nepoužije svoje vlastné peniaze, veď je boháč, ale prečo peniaze zdiera a vymáha od chudobných ľudí?“ Táto formulácia sama o sebe je už výzvou k revolte. A je to naozaj tak. Luther ňou zastraší pápeža pred veriacimi a pripomína mu jeho zodpovednosť vernosti voči Kristovi. V Mainzi bol od roku 1514 biskup Albrechts z Brandenburgu, ktorý si financoval svoje majetky zapožičanými peňazmi od mecenášskej rodiny Fuggerovcov. Tento svoj dlh musel splácať kreditom, na ktorý nemal peniaze a tak nariadil odpustky. Neuveriteľné. Kupujú sa cirkevné úrady, hovorí sa tomu simonia, robia sa rôzne finančné machinácie, veriaci sú vydieraní strachom o blaho svojej duše za účelom získania ich peňazí. To už nie je žiadna pastorácia, to je zrada. Je to totálne popretie Ježišovho posolstva. To už nie je možné ďalej tolerovať a strpieť u žiadneho človeka, tobôž nie u takého, ktorý sa odvoláva na Bibliu a namýšľa si pritom, že je verným nasledovateľom učenia Ježiša Krista.

Bohatstvo nikdy nebolo možné spájať s cirkevnou mocou. Na odpustky poukazoval dávno pred Lutherom John Wyclif, či Ján Hus. Ale títo neboli až tak radikálni v chudobe a konsekventní v nasledovaní Ježišovho príkladu, ako bol niekoľko storočí pred nimi sv. František z Assisi.

Lutherov psychogram

Lutherova rodina bola viac než vyššia stredná trieda. Otec bol veľmi autoritatívny a chcel mať zo syna človeka s dobrou kariérou, mal  pôvodne študovať právo v Erfurte, ale po roku 1505, kedy mladý Luther akoby zázrakom unikol smrti bleskom, sa mladý Luther zrazu nachádza medzi mníchmi Augustiniánmi-eremitmi. Trestajúci Boh - blesk:  „Či existuje oprávnenie mojej vlastnej existencie?“ - píše vtedy mladý Luther. Je evidentné, že v tomto období bol Luther dieťaťom svojej doby, podliehal stredovekému teologickému učeniu. Bleskom či iným katastrofám sa pripisovala nadprirodzená, imaginárna moc. Ale už v tomto období sa prejavuje Lutherov osobný, zvláštny záujem o Bibliu, ktorú rád číta a rád robí to, čo sa neskôr stane pre mnohých, i dnešných veriacich pravidlom: číta Bibliu tam, kde ju práve, akoby náhodou otvorí a v tom texte hľadá odpoveď na svoj konkrétny stav, či situáciu.

Luther si zaslúži obrovský obdiv za to, akú mal hlbokú vieru. Uprostred všetkých tých polemík, ktoré svojim kritickým postojom voči cirkevnej hierarchii spôsobil, sa zrazu oženil, akokeby nebolo nič doležitejšie. Krátko po sobáši napísal otcovi, že to nie je kvôli jeho výchove, aby si nerobil výčitky, že opustil rehoľu. Jednoducho cítil vo svojom vnútri, že je to práve Ježiš Kristus, ktorý spôsobil tento jeho krok odchodu z kláštora a uzavrieť sobáš. „Pápež tvorí bábky, ale toto je dielo Božie“. Chce tým povedať, že sám Kristus mu ukázal cestu, po ktorej má ísť a naučil ho, že má byť na prvom mieste verný sám sebe a tomu, čo mu hovorí jeho svedomie a že týmto sobášom dostal šancu ešte lepšie pochopiť lásku a nadobudnúť skrze ňu slobodu. Je to proces, ktorý naznačuje psychogenézu a zrelosť v psychologickom slova zmysle. Z toho, ako o tomto závažnom kroku píše, cítiť jeho duchovnú zrelosť a hlbokú vieru. V tomto ohľade je Luther veľkým a stal sa vzorom na celé storočia, pretože dáva na prvé miesto svedomie a vieru v Božiu prozreteľnosť. Kým na samom začiatku jeho duchovnej cesty stál strach, tak v priebehu rokov sa tento strach vytráca a na jeho miesto nastupuje hlboká odovzdannosť viery.

Worms v roku 1521

Prečo je podľa Drewermanna tento dátum doležitý? Tu totiž dokázal svoju veľkosť sám pred sebou a pred Bohom. Mnohí ho varovali, že ak pôjde na snem, môže to znamenať jeho koniec, jeho smrť, odsúdenie, že ho vyhlásia za bludára, ako to bolo v prípade Jána Husa. Luther vtedy napísal: „I keby malo byť vo Wormse toľko diablov, ako je škridiel na streche, musím tam ísť.“

Pre Drewermanna je práve v tomto okamihu Luther veľký, lebo je i za cenu ohrozenia vlastného života verný sám sebe. Vtedy vládol mladý cisár Karol V. Ten musel vo svojej dobe riešiť mnohé problémy, hlavne pripravovať odboj voči hroziacemu nebezpečenstvu od Turkov. Lutherovi či hrozbe  šírenia cirkevného rozkolu neprikládal až taký význam. Možno i to prispelo k faktu, že snem Luthera neodsúdil, podarilo sa mu nielen ustáť svoje tézy a zachrániť si svoj život, ale snem bol dokonca schopný formulovať akýsi druh kompromisného vyhlásenia: kompromis medzi katolíckym pojmom poslušnosti viery a vernosťou Kristovi v osobnom, vlastnom svedomí. Legenda hovorí (historicky to nie je dokázané), že Luther na záver jednaní vraj povedal: „Tu stojím, inak nemožem, kiež mi Boh pomáha.“ Hier stehe ich, ich kann nicht anders, Gott helfe mir“. Ale i keď nie je isté, že Luther toto povedal, predsa len si Drewermann myslí, že to tak mohlo byť. Existuje totiž zapísaná záverečná veta cisára: „Je pre mňa nepochopiteľné, ako by jediný mních mohol mať pravdu proti celému kresťanstvu.“ A touto vetou naznačil naozaj centrálny problém cirkvi. Ako je možné udržať jednotu cirkvi, upevniť kráľovstvo, keď sú tu ľudia, ktorí si robia nárok na pravdu, ako to robí Luther? A akým právom može povstať jedinec, individuum, postaviť sa pred tribunál a povedať: „Nemáte pravdu, lebo si falošne vykladáte Bibliu! Zle ste pochopili zmysel Ježišovho posolstva a celých 1500 rokov ste dali prednosť tradícii a sile moci pred tým, čo hovorí Písmo a tak ste nás zavádzali.“ Áno, takého niečo je skoro až nehoráznosť, súhlasí Drewermann. Ale vzápätí píše: „Ale presne takto konali kedysi starozákonní proroci, keď vystupovali proti kráľom a mocnárom vtedajšej doby, či proti správcom a veľkňazom vtedajších chrámov, ba dokonca keď vystupovali ako jedinci i proti celému národu, šli proti prúdu a riskovali vtedy všetko, na prvom mieste svoj vlastný život. Všetci títo Boží hlásatelia nemajú nič, o čo by sa mohli oprieť, čoho by sa pridržali, ba ani nikoho, kto by ich podporil. Majú len sami seba, svoje svedomie a to z nich robí oprávnených a vierohodných hlásateľov Božích právd.“

Reformátor sa stáva protestujúcim proti Rímu

Luther bol zo samého začiatku presvedčený o tom, že cirkev bude mať v sebe silu, aby sa začala obnovovať. Zo začiatku veril, že toto je  pápežovým poslaním.Tézy, ktoré v roku 1517 napísal, boli vlastne adresované rímskemu pápežovi. Až keď videl, že pápež vôbec nemá záujem ich riešiť, že mu o žiadnu reformu nejde, len o to, aby sa udržal pri moci a majetku, začal tvrdo pápeža kritizovať. Volá ho „antichtistom“ a Rím so svojou cirkevnou kúriou nazýva „prostitútkou Babylonu“. Jeden z jeho posledných spisov z roku 1545 sa nazýva „Vom Papstum als Werk Teufels“ - „O pápežstve ako o diablovom diele.“ Ku koncu svojho života už neverí v obnovu cirkvi. Tu už podľa jeho slov nepomôže žiadna reformácia, tu je treba začať čosi nové.  

Hovoriť o Lutherovi, tomu sa nevyhne žiaden seriózny teológ, ani historik. Nevyhol sa tomu samozrejme ani Drewermann, a tak nejde nespomenúť 3 špecifiká, resp. tri hlavné piliere, o ktoré sa Luther opieral:

sola scriptura, len skrze Písmo,

sola gratia, len skrze milosť

sola fide, len skrze vieru.

Stručne naznačím, ako o nich uvažuje Drewermann:

Sola scriptura - skrze Písmo

Za čo si Luther zaslúži naozaj obrovský obdiv, to sú jeho jazykovedné, publicistické, spisovateľské, ale i mediálne schopnosti. Jeho kritické myšlienky a texty sa preto stali tak populárne a tak rýchlo sa rozšírili po Európe, lebo to bolo v čase, kedy sa publikovali knihy vo veľkom. Bol to taký neuveriteľný boom, chýbali nielen autori, ale predovšetkým takí autori, ktorí dokázali písať populárne, zrozumiteľne a ktorí oslovovali ľudí, pretože písali o témach, ktoré ľudí zaujímali. A Luther mal obrovský podieľ na tom, že sa začala tlačiť Biblia v zrozumiteľnom nemeckom jazyku, do ktorého ju preložil. Až do tej doby bolo čítanie biblických textov pristupné úzkemu kruhu klerikálneho stavu: biskupom, niektorým rehoľníkom a kňazom, ale obyčajní ľudia ju nečítali. A nečítali ju nielen preto, že boli negramotní a že nepoznali ani latinský jazyk, ani grécky jazyk, ale i preto, že sa vtedy jednoducho nepatrilo, aby nevzdelaný ľud čítal Bibliu. Luther neuveriteľným spôsobom sprístupnil Bibliu všetkým. Ale tu začína zároveň i problém: Luther bol vzdelaný, hovorí sa, že Nový zákon preložil z gréčtiny do nemčiny za neuveriteľných 6 týždňov. A nikto nepochybuje o tom, že Nový Zákon perfektne poznal od začiatku do konca. Ale Lutherovi išlo o to, aby preložil Bibliu jednak čo najvernejšie a jednak tak, aby to bol jazyk moderný, hermeneuticky ukvasený, ktorému budú ľudia tej doby, v ktorej žil, rozumieť. Poznal teda jazyky, grécky, latinsky, hebrejsky, vyberal, porovnával, potom prekladal. A tak drasticky a radikálne nabúral niektoré dovtedajšie axiómy. Pre porozumenie, ako zmýšľa Drewermann konrétne o Lutherovom preklade, citujem tieto jeho myšlienky: Ide o vetu z Evanjelia podľa Lukáša 1,28, ako bol poslaný anjel do galilejského mesta k panne a zvestoval jej Ježišovo narodenie. A tu začína problém: „K panne“? Alebo k “mladému dievčaťu?“ V gréckom texte stojí „Parthenos“ a to znamená panna. Toto slovo je však prevzaté od starozákonného proroka Izaiáša zo 7. kapitoly a tu stojí hebrejské slovo „alma“, čo znamená „mladé dievča“. Ako sa to má teda správne preložiť, veď na tom sa dodnes triešti protestantizmus s katolicizmom. Ale už predtým si na tom ľudia lámali hlavu, lebo nevedeli pochopiť, ako sa môže narodiť človek z panny. Od prekladu závisí všetko. A potom nasleduje ďalšia veta: „Anjel k nej hovorí“. Ako hovorí anjel? V latinskej modlitbe „Anjel pána zvestoval panne Márii“, ktorú sa zbožní katolíci modlia trikrát za deň, sa hovorí: „Zdrávas Mária, milosti plná“.  Luther však vie, že takto to nemôže byť, lebo v gréčtine je to napísané inak. Okrem toho slovný zvrat „voll der Gnade“ - „plná milosti“ - znie v nemčine hlúpo, primitívne, pripomína to plný pohár načapovaného piva, hovorí Luther.

Takýto preklad vyvoláva falošnú asociáciu, tak predsa žiadny kvalitný preklad nemôže znieť. A preložiť to ako „Begnadigte“ - „omilostená“ - tiež nie je správne, lebo to zase budí dojem, že Mária bola odsúdená na smrť obesením a na poslednú chvíľu ju guvernér omilostí a prepustili ju z väzenskej cely. To predsa nemohol žiaden anjel takto povedať a tak predsa ani nikto nezdraví mladé dievča. Možno by sa dalo to slovo preložiť do nemčiny ako „du Begnadete“ - „Ty obdarovaná“. Ale Mária predsa nie je ani Mozart ani Beethoven, či akýsi skrytý, neobjavený génius. Ani to predsa nemohol mať anjel v úmysle. A tak sa so slovom „Gnade“ - „milosť“ na tomto mieste vôbec nedostaneme ďalej. A k tomu musíme dodať, že slovo Gnade, hrá v celej luteránskej teológii kľúčovú rolu. Žiadne iné slovo nemá pre Luthera vzácnejši význam, ale na tomto konkrétnom mieste v Lk 1, 28 ho jednoducho nemôže použiť. A tak v roku 1521 Luther napísal: „Du Holdselige“ - ale to je úplne nové, umelé, básnické slovo, a ani neviem, ako by sa toto slovo preložilo do slovenčiny. A tak stále nespokojný s tým, ako túto stať preložiť, uvažuje ďalej: „Mal by som to preložiť ako: „Boh ťa pozdravuje, milá Mária“. To je nádhera - píše Drewermann. Takto dokáže uvažovať Luther, keď si dává nekonečnú námahu s tým, ako čo vyjadriť čo najvystížnejšie. „Boh ťa miluje“ znamená: „Milosť“ - je identická s najcennejším slovom, aké v nemčine existuje: „Liebe“ - láska. A tá je od Boha. Milosť je, že Boh ťa miluje…

Sola gratia - skrze milosť

V 62. Lutherovej téze stojí: Skutočný poklad cirkvi je najsvätejšie Evanjelium a milosť Božia. Slovo milosť je u Luthera kľúčovým výrazom.

Ak bol pre Luthera prvým pilierom jeho novej teológie – nového pohľadu – Písmo sväté, tak druhý pilier automaticky vyrastá z tohto prvého: jeho pohľad a učenie o milosti. Myslím, čítajúc Drewermannove myšlienky, že práve v tomto bode si Drewermann s Lutherom úžasne rozumie.

Može byť človek dobrý len tým, že sám chce byť dobrým? Odveká otázka.

Na túto tému viedol Luther zapálenú dišputu s Erazmom z Rotterdamu. Erazmus napísal v roku 1524 text: “Von der Freiheit des Willens”  – O slobode vôle. O rok neskôr Luther rezolútne tvrdo kritizoval Erazma za jeho myšlienky svojou vlastnou publikáciou: „Von der Unfreiheit des freien Willens“ – O neslobode slobodnej vôle. Drewermann túto dišputu obrazne prenáša do súčasnosti, aby čitateľovi priblížil, o čo vtedy pred 500 rokmi išlo, čo je ale stále i dnes, aktuálne. Je to vôbec Drewermannov štýl, že vo svojich publikáciach a prednáškach často používa alegórie, podobenstvá, dokonca i rozprávky. V tomto je zrejme veľkým nasledovateľom Ježišovho štýlu, ktorý takisto často používal podobenstvá na vysvetlenie či priblíženie niečoho, čo chcel povedať, či sprostredkovať. V spoločnosti dnešnej doby je každé dieťa vychovávané tak, ako si to praje občiansko-právné cítenie spoločnosti. Luther, či apoštol Pavol, či kresťanstvo alebo nekresťanstvo so všetkými ich dogmami nehrajú pri výchove dieťaťa prakticky žiadnu úlohu. Toto občiansko-právne cítenie nie je v žiadnom súlade, a ak, tak len veľmi minimálne, s Ježišovým posolstvom. Je však celkom určite v súlade, či konsekvenciou gréckej filozofie. A posolstvo tejto filozofie znie: človek je slobodný a má schopnosť sám sa rozhodovať medzi dobrým a zlým. A ak by náhodou mal nejaké pochybnosti, tak mu predsa na pomoc prichádzajú starožidovské príkazy a zákazy, desatoro, atď. A podľa nich je jasné, že ak sa človek napriek tomu rozhodne pre zlo, tak musí prijímať i konsekvencie: trest, vyradenie zo spoločnosti, pridelenie času na nápravu, atď… A do tohoto obrazu spoločnosti vstupuje katolícke náboženstvo, ale nielen katolícke, i iné náboženstvá. Nielen v Evanjeliách je veľké množstvo príkladov o tom, že Ježiš sa chová úplne inak, akoby si to vyžadovala spoločnosť, ale je to dokonca i v židovskom náboženstve. Drewermann je skvelým biblistom a dokáže Bibliu úžasne citovať, ale i interpretovať. V snahe objasniť Lutherovo zmýšľanie však vyberá práve tie citáty, ktoré mal podľa neho na mysli i Luther. V Lukášovom Evanjeliu 15, 1-6  (Tento prijíma hriešnikov a je s nimi) je odpoveď na existenciálne závažnú otázku položenú Ježišovi: Ako to, že sa stále zdržuješ s tými nepravými, falošnými? Čo máš spoločné s hriešnikmi, že stále o nich hovoríš a obhajuješ ich? Prečo prisudzuješ práve im schopnosť uveriť a dávaš im pocit, ze majú zadarmo -  gratis -  nezaslúžene podiel na Božej hostine, navštevuješ ich, tak ako napr. Zacheja, či iných, stretávaš sa s prostitútkami a inými, a potom si dokonca dovolíš tvrdiť, že vraj oni pochopili Boha a zaslúžia si jeho lásku!? Veď to je hrozné, to je priam bohorúhačtsvo! A Drewermann ide dokonca ešte ďalej, keď poukazuje na rozdiel medzi tzv. katolíckym a Lutherovým poňatím milosti. Kritizuje katolícku náuku v tom, že si vyberá iba tie odstavce o milosti, ktoré sa jej hodia, naproti tomu ale Luther sa konsekventne odvoláva neustále na Písmo, na starozákonné žalmy, ktorých všeobecný odkaz jasne hovorí o tom, že Boh prikryje svojou milosťou všetky hriechy, i keď by mali byť akokoľvek veľké. A jedným z kľúčových príkladov Písma o milosti je Ježišova historka o stratenej ovečke. (Lk, 15, 16) Ľudia vôbec nemožu byť dobrí len preto, že to chcú. Existuje milión dôvodov, ako sa mohla ovečka stratiť. (povedané obrazne: zablúdiť, zhrešiť, vybrať sa na zlú cestu) Banálnych dôvodov! Jedným z takýchto dôvodov môže byť kratučký okamih, keď sa stádo posúva ďalej, malá ovečka sa pasie, je za nejakým balvanom, nevidí stádo, ktoré je síce blízko, ale ona v panike sa vydá úplne iným smerom a zrazu je kompletne stratená. Ten, kto pozná galilejské pahorkatiny si vie rýchlo predstaviť, ako ľahko sa môže malá ovečka stratiť. Pastierovi neostáva nič iné, len sa vybrať ju hľadať. A Ježiš sám seba považuje za pastiera Božieho, keď povie: Tu za týmito pahorkami a horami je môj ľud roztrúsený, stratený, nešťastný, opustený, lebo nemá pastiera. (Mt 9, 36) Bojuje s celou svojou silou za tých, čo sú stratení. A to ho skôr či neskôr dostáva do konfliktu. Som presvedčený, píše Drewermann, že presne takto zmýšľal Luther, keď hovoril o tom, že len vďaka milosti môžeme byť zachránení. Právo a spravodlivosť ako Božie atribúty prezentované starozákonnými prikázaniami boli pre neho výrazmi spôsobu myslenia vtedajšej doby. Ale správne pochopené, tieto vlastnosti nie sú namierené proti človeku, ako keby Boh mal robiť sudcu medzi dobrom a zlom. To, čo chcú skôr zdôrazniť, je milosť, dobro, porozumenie, trpezlivosť.

Sola fide - skrze vieru

V každom náboženstve je viera to najvyššie, to najdôležitejšie. A už sme uprostred problému: čo znamená viera v pohľade Luthera? Slovo „viera“ je v nemeckej, ale nielen v nemeckej etymologickej analýze, interpretované na grécky obsahový spôsob: „verím že…, lebo…“ Tak veríme, že existujú určité fenomény, či fakty, ktoré zatiaľ nedokážeme fyzicky dokázať. Samozrejme i kresťanstvo má svoje špecifické obsahové faktá. Keď ale hovoríme o viere v Lutherovom zmysle, tak na prvom mieste nejde o „vieru že…, lebo…“ Formulácia: „Kristovo ukrižovanie nás oslobodilo od hriechov“ - je to obsah, ktorý trebá veriť v zmysle „že…, lebo...” (Rím 15, 10) (Radujte sa národy s jeho ľudom). Oveľa rozhodujúcejšie však je to, že touto formuláciou sa premieňa naša existencia zo strachu k dôvere. Dôvera je to správne slovo, ktoré by sa malo podľa Luthera použiť namiesto slova viera. Celá ľudská existencia, každá jedna bytosť je preformovaná, skorumpovaná, pretvorená dynamikou strachu. A proti takto manipulujúcemu strachu je práve dôvera v čosi, čo človeka posúva k novému začiatku, akémusi znovuzrodeniu, k novej bytosti. V dôvere dostávajú všetky naše konania a myslenie nové ocenenie, novú perspektívu. Tam, kde doposiaľ vládol nátlak, nútenie, sa vracia sloboda. Tam, kde doposiaľ vládla závislosť slepej podriadenosti a zakríknutosť, sa vracia sebavedomie a schopnosť vedieť navonok artikulovať a obhájiť sa. Tam, kde až doteraz vládla skupinová mienka a masová psychóza, sa zrazu stáva z jedinca slobodná a nezávislá osobnosť. Žiaľ v katolíckej cirkvi, ako píše Drewermann, nie je zatiaľ takto viera vnímaná a zdogmatizovali sa dve formy: Fides quae creditur - viera, ktorá sa verí, myslí sa tým obsah viery. A druhá forma - fides qua creditur - viera, ktorou sa verí - myslí sa tým na správanie veriaceho. Naproti tomu protestantizmus hovorí o tzv. fiducialnej viere - z latinského fiducia = dôvera. Luther chcel, aby sme tak verili kresťanskému posolstvu, že sa stane hnacím motorom k viere a akceptovaniu vlastného poslania a oprávnenia v živote. Jeho vízia bola žiť tak naplno formou dôvery po boku Ježiša, že sa v jeho blízkosti naučíme mať podobne ako on osobný vzťah k Bohu, ktorý zásadným spôsobom zmení naše chovanie a celý náš život.

Protestantizmus a katolicizmus

Redaktor sa pýtal Drewermanna, či sa podľa jeho názoru v priebehu rokov zblížil protestantizmus s katolicizmom. Drewermannova odpoveď je kruto reálna: NIE. Navonok sa síce už dávno hovorí o potrebe ekumenizmu, či o ekumenizme, ale v skutočnosti sa nič zásadného nezmenilo. Luther naštartoval čosi, čo sa malo ďalej rozvíjať, o čom sa malo diskutovať, čo malo viesť k zmenám, ale nestalo sa tak. Dnes teda katolícka cirkev zaostáva 500 rokov pozadu za tým, čo boli Lutherove snahy o reformu. Ako pozitívny fakt si Drewerman všíma II. Vatikánsky koncil pred 50 rokmi. Podľa neho chcel tento koncil akoby nadviazať na to, či kedysi hovoril už Luther. Pokoncilovú eufóriu však totálne zabetónoval pápež Ján Pavol II. Mnohí protestantskí bikupi a pastori mali vtedy názor, že katolická cirkev po vtedajšom pokoncilovom, počiatočnom sa otvorení vôbec nie je vzdialená od Lutherových vízií. Ján Pavol II. však videl nebezpečenstvo novej reprotestancie a všetky snahy o reformu v samom zárodku potlačil: náuku o neomylnosti pápeža, náuku o sakramentoch, o kňazstve, ktorému chcel vrátiť punc čohosi mimoriadneho, mystického, nadľudského, nadprirodzeného, tajuplného, namiesto toho, aby sa díval na kňazov ako na normálnych mužov a ženy, ktorým ide hlavne o to, aby sa šírilo Ježišovo Posolstvo. Ale spiatočníctvo pohľadu Jana Pavla II. bolo i v teologicky neopodstatnenom mariánskom kulte, v učení o svätcoch, úlohe žien  a mužov, atď. 

Veľkosť Luthera bola okrem iného i v tom, že veril, že ľudia v dôležitých životných otázkach ako i v otázkach viery sa už nemusia obracať o radu na niekoho kdesi ďaleko za Alpami, uprostred Talianov a ten im bude nariaďovať, ako majú žiť, aby boli šťastní. Buď žijeme správne teraz, tu či tam, kde sme, alebo nikdy nedospejeme k tomu, čo to znamená byť slobodní v Kristovi. Tak, ako to vystihol vo svojom liste otcovi: „Pápež tvorí bábky, neslobodné figúrky.” Mal tým na mysly svoj sobáš s Katarinou Bora, lebo tento sobáš, napriek tomu, že bol mních a kňaz, považoval vo svojom vnútri za správnu cestu, ktorou sa mal uberať.

Drewermann to formuluje jeho typickým štýlom, keď hovorí o poslušnosti pápežovi: „Pre ľudí, ktorí sú slobodní, ktorí chcú konať podľa vlastného svedomia, ktorí vnímajú lyriku vlastnej duše už nie je možné ztotožniť poslušnosť formálnej, diktovanej vernosti s úprimnosťou osobného vlastného presvedčenia, ku ktorému človek dospel pri čítaní a rozjímaní Biblie, či vnorením sa do osudov iných ľudí, vstupmi do dialógov i situačných momentov…Ak chce byť katolícka cirkev dnes vierohodná, tak musí urýchlene ukončiť samonariadenú strnulosť, to zamrazenie prirodzeného vývoja na nulový stupeň a vydať sa konečne na cestu, ktorou šiel Luther.

Peter Žaloudek, Wien
prednesené pre spoločnot  OK21 v Bratislave 7. januára 2018