Reštaurácia

Reštaurácia alebo nie je reštaurácia ako reštaurácia

Nie je tomu tak dávno, čo som počul v jednej cestopisnej relácii českého rozhlasu príspevok redaktora o prekrásnej, avšak ekonomicky chudobnej oblasti v Indonézii.Táto oblasť je tak zaostalá, že sa ani nenachádza na mape, možno sa k nej dostať buď peši alebo džípom. Ten redaktor síce pekne celú oblasť popísal, no na záver povedal čosi, čo som neočakál a veľmi sa ma to dotklo. V návale hnevu som chcel napísať list riaditeľovi toho rádia a posťažovať si na toho redaktora, ako i na vedenie rozhlasu, že dovolili pustit takúto reláciu do éteru. Ten redaktor totiž povedal: „Až do mestečka XY sa dostanete bežnými dopravnými prostriedkami. Na to, aby ste sa však dostali ďalej, do osady, ktorú popisujem, musíte si pribaliť do kufru veľkú dávku trpezlivosti. Nikde nenájdete žiadnu ceduľu či informáciu. Budete sa musieť povypytovať mnohých ľudí, aby vám popísali smer cesty. Tí však budú k vám strohí, moc sa toho od nich nedozviete. Je to škoda, pretože taký krásny kút sveta len tak ľahko znovu nenájdete. Je to však škoda i preto, lebo je to chudobná časť a príliv turistov by mohol finančne prispieť ľuďom v celej tejto zaostalej oblasti...“

Vtedy som si povedal: či snáď ľudia, ktorí majú peniaze a cestujú po svete, musia automaticky vidieť všetko, kúpiť si všetko, na čo majú chuť, ... , vkročiť do území, ktoré by mali zostať tabu, lebo sú to už akoby posledné ostrovy, nádherné perly, ktoré by radšej mali zostať skryté, utajené, neprístupné, aby si zachovali svoje čaro, svoj pokoj, svoje bohatstvo pred ničiviou vlnou civilizácie bohatých krajín západo-európsko-severoamerickej zóny? Bol som rozhorčený nad tou reláciou, avšak list som nenapísal. Vzdal som to.

Moja nedávna návšteva južného Francúzska a hlavne zážitky, ktoré som tam s manželkou zažil, mi však nevdojak pripomenula tú reláciu v českom rozhlase. V novembri tohoto roku sme strávili niekoľko dní v mestečku a okolí Nice. Bývali sme v hotele s nádherným výhľadom na zátoku, okolo ktorej sa rozprestiera celé mesto. Počasie bolo vzhľadom k ročnému obdobiu nad očakávanie teplé, slnečné, bez jediného mráčku. Modrá obloha sa zrkadlila v azúrovo sfarbenom mori, nie nadarmo sa celá oblasť volá „azúrové pobrežie.“ Voľný čas sme trávili prechádzkami. Keď bolo chodenia dosť, spravili sme pauzu v nejakej príjemnej reštaurácii či bare. Jedného doobeda sme sa prechádzali po historickej časti, úzkymi uličkami Nice. Boli sme už síce po raňajkách, ale akosi spontánne, ako by nás niekto na to upozornil, sme odrazu nazreli do jedného baru. Navonok nepôsobil nijak atraktívne, ale čosi nás na ňom upútalo. V bare sedelo len pár ľudí, popíjali kávu a fajčili. Obsluhoval ich jeden jediný pán v civile. V tom momente vychádzal z baru človek staršieho veku. Nevedel, že sme turisti, myslel, že sme Francúzi. Keď okolo nás šiel, povedal: „V tejto reštaurácii sa varí veľmi dobre.“ Pritom naznačil výrazom tváre a gestom ruky dobrotu jedla, ktoré tu podávajú. Nestihli sme sa ho nič spýtať, pokračoval vo svojej ceste. Pozreli sme sa na seba a bez slov či dlhého uvažovania sme spontánne vstúpili do reštaurácie. Ten pán vyzeral veľmi slušne, boli sme presvedčení, že vie, o čom hovorí. Objednali sme si len kávu, lebo raňajky sme už mali za sebou. Chceli sme si kúpiť croisant, typický francúzsky rožok. Ten však nemali. Obsluhujúci pán nám však povedal: „Kúsok od nás je pekáreň, ak chcete, choďte si rožok kúpiť, prineste si ho sem a tu si dajte kávu.“ Presne tak sme to i spravili. Keď sme tam tak sedeli, jedli rožok a popíjali kávu, rozhlia-ali sme sa po reštaurácii. Bola to vlastne len jedna miestnosť, uprostred predelená barom. V časti, kde sme sedeli, boli len malé stoly a stoličky. Celé vybavenie tejto miestnosti bolo jednoduché, skoro až staromódne. Nábytok pochádzal zo 60 rokov minulého storočia, od tej doby reštaurácia celkom určite nezažila žiadnu renováciu. Lenže to, čo sme videli na druhej strane baru, nám skoro vyrazilo dych. Keďže miestnosť bola otvorená, bolo veľmi dobre vidieť, ako je zariadená. Táto druhá časť baru bola kuchyňa. Ak predná časť pôsobila „decentne starobylo“, tak druhá časť bola evidentne akoby vystrihnutá, prenesená zo 60 rokov do dnešnej doby. Nielen príslušenstvo, ale i pani, ktorá tam varila. Mala asi 70 rokov, bola jednoducho oblečená, okolo pásu mala zásteru. Práve čistila mrkev. Robila to pomaly a poctivo. Keď ju očistila, začala ju krájať na pánev a dusiť. Lenže tú pánev by ste mali vidieť. Bola z hliníku, akú dnes už nenájdete ani len v obchode so starožitnosťami. Na stenách vyseli pánve a hrnce, všetko bolo z hliníku. Na čokoľvek ste sa v tejto miestnosti pozreli, všetko bolo archaické, akoby z iného sveta. Jednoduchý plynový šporák, stôl, nože, proste rarita. Chvíľu mi prebiehala hlavou myšlienka: „A čo predpisy a hygienické kontroly, veď dnes sa už v „civilizovaných krajinách“ vôbec nepoužíva hliníkove nádobie. 

Akokoľvek bol tento pohľad zvláštny, spýtali sme sa tej pani, či môžeme prísť na obed. „Samozrejme“, znela jej odpoveď, len to musíte nahlásiť, lebo u nás varíme len na objednávku. Oslovili sme teda toho pána v prednej časti. Povedal, že nám rezervuje stôl presne o 12.00 hod. Boli sme tam načas. Miestnosť bola úplne plná a vonku stála rada ľudí. Povedali sme si: nuž, asi to bude stáť za to. A veru stálo! K jedlu sa podávalo to, čo bolo pripravené na tento deň: pečené sardinky, šalát, zeleninová polievka, roštenka. Ten pokrm, to bola jedna báseň! Stokrát môžete jesť to isté a stokrát to môže chutnať inak: podľa kuchára, podľa ingrediencií, spôsobu prípravy, prostredia. To zdánlivo „obyčajné“ jedlo, to bola teda pochúťka! Už sme sa viacej nedivili, že vonku čaká toľko ľudí. A pritom to bolo na takom mieste v Nice, kde sa nachádza jedna reštaurácia vedľa druhej a obsluhujúci personál robí všetko možné preto, aby prilákal čo najviac turistov. Keď sme sa najedli, prekvapila nás nízka cena. Tá bola však zrejme priamo úmerná prostrediu, lebo to bolo naozaj jednoduché. Prekvapilo nás tiež, že v reštaurácii obsluhovalo na obed 6 osôb. Celé doobedie tam bola len tá stará pani kuchárka a obsluhujúci pán vpredu. Na obed im však prišli vypomáhať štyria ľudia so stolovaním, roznášanim jedla a umývaním nádobia. Takto to tam vraj funguje každý deň, okrem nedele a pondelka, kedy majú zavreté. Na našu otázku, prečo majú zavreté za sebou dva dni, nám ten pán odpovedal: „Reštauráciu nemáme na byznis, ale na obživu. To, čo si cez týždeň zarobíme, nám stačí, potrebujeme si tiež oddýchnuť“.

Nuž, zažiť takýto kontrast by som doprial tomu redaktorovi z rádia, ktorý si robil starosť nad tým, čo všetko by sa malo spraviť, aby sa ten zaostalý, avšak krásny kraj Indonézie stal prístupným čo najväčším masám turistov. Nie, takýto druh turizmu zásadne odmietam, odsudzujem a naopak, z celého srdca fandím a doporučujem zažiť tu krásu, pohodu a neopakovateľnú atmosféru podobných atrakcií, akou je táto malá reštaurácia v Nice. Pre istotu neuvádzam ani ulicu, ani žiadnu inú, konkrétnejšiu indikáciu, kde sa nachádza.