Eugen Drewermann: Jesus von Nazareth und die Botschaft des Friedens

Ježiš z Naratetu a posolstvo pokoja

Prednesené na Medzinárodnom veľtrhu pre nemeckých podnikateľov v roku 2007 – rok predtým, než vypukla celosvetová finančná a ekonomická kríza.

Motive – Glauben und Zweifel – 25.12.2011, Radio Ö1, 19:05 hod.

Doslovný preklad a spracovanie: Peter Žaloudek

Keď Biblia cituje pri narodení Ježiša Krista v Betleheme zbor anjelov spievajúcich “Sláva Bohu na výsostiach a pokoj ľuďom dobrej vôle”, sú to slová, ktoré ako keby predpovedali, čo raz bude tento novorodenec ohlasovať, až sa z neho stane dospelý muž. A skutočne, keď sa stal Ježiš dospelým, hovoril o ľuďoch, ktorí sú “blahoslavení za to, že sú inšpirátormi a tvorcami  pokoja.” Psychoanalytik, spisovateľ a teológ, suspendovaný kňaz a z katolíckej cirkvi vystúpený veriaci človek, Eugen Drewermann, hovorí v jednej zo svojich mnohých prednášok o pokoji a hľadá odpovede na otázku, kde je možné tento pokoj získať. Dostáva sa tak i k naliehavej téme súvisiacej s reakciou kresťanstva, ako je možné v zmysle posolstva Ježiša Krista zmeniť súčasné štruktúry financií a vytvoriť atmosféru a odhodlanie smerujúce ku krokom odpustenia dlhov. Táto prednáška je opakovaním originálnej nahrávky z roku 2007, kedy Drewermann predniesol  prednášku v jednej veľkej hale na Medzinárodnom veľtrhu v Kolíne nad Rýnom – dávno pred vypuknutím finančnej, bankovej a hospodárskej krízy. Vtedy, na prahu prepuknutia ekonomickej krízy,   hovoril o odpustení dlhov v zmysle učenia Ježiša Krista a dnes, keď sme vo vnútri tejto krízy, je táto téma viac ako aktuálna a živá. Reláciu pripravil redaktor Martin Gross.

“Ako preambulu chcem uviesť, že Ježiša nepochopíme, ak sa ho snažíme definovať na rovine politiky. Inými slovami: to, čo Ježiš učil, sa radikálne odlišuje od sveta myslenia politikov. Ak nám skutočne záleží na tom, ako pomáhať ľuďom, mali by sme mať na zreteli v prvom rade to, čo učil Kristus, keď hovoril o tom, že pomoc iným nie je možné realizovať mocenským postavením. V desiatej kapitole Evanjelia podľa Marka sa píše: “Viete, že tí, čo sa pokladajú za vládcov nad národmi, tvrdo vládnu nad nimi a ich veľmoži im dávajú cítiť svoju moc.” (Mk, 10, 42). Prenesené do dnešnej reči jazyka mnohých politikov demokratických krajín: mnohí sa považujú za šíriteľov či dokonca záruku pokroku v globálnom zmysle len preto, že posielajú ľuďom svoje milodary alebo ponúkajú svoju pomoc obyvateľom krajín tzv. tretieho sveta a v očiach spoločnosti vzbudzujú dojem štedrých dobrodincov, niekedy až zachráncov ľudstva. “Medzi Vami to tak nemá byť. Kto chce byť medzi Vami popredným, nech je Vaším služobníkom...” (Mk, 10, 43).

V 4. kapitole Evanjelia podľa Matúša, podobne ako podľa Lukáša, je Ježiš na začiatku svojho verejného života provokovaný diablom, ktorý sa ho snaží presvedčiť, že ak je správny muž na správnom mieste, tak to môže byť k prospechu celej spoločnosti a tento človek sa tak môže stať vládcom celého sveta, lebo bude mať v rukách patent na know-how pre dosiahnutie blahobytu. Ježiš však rozpoznal falošnosť tejto navonok sľubnej a lákavej teórie a zvolal: “Odíď odo mňa, satan!”

Ak nazývame tohoto muža z Nazaretu kráľom, tak to robíme preto, lebo v každom okamihu svojho života a konania sa správal kráľovsky a túto kráľovskú dôstojnosť okolo seba i neustále šíril. Ak ho nazývame Kristom, tak preto, lebo chcel prepožičať Bohu takú reč, ktorá je absolútne slobodná, nezávislá od akéhokoľvek druhu sebectva a nacionálného egoizmu, ktorá je univerzálna a dostačujúca na to, aby dokázala osloviť každého jedného človeka kdekoľvek na zemi. Preto dnes neexistuje žiaden zreteľnejší protiklad, akým je na jednej strane  presadzovanie a uplatňovanie kapitálových záujmov moderných feudálnych mocipánov sediacich a úradujúcich vo svete  bankovníctva či vo svete podnikateľského manažmentu a na druhej strane obyčajná a zdanlivo prostá až fascinujúco obyčajná Kristova idea: Kráľovstvo Božie je blízko, je možné stať sa jeho členom. Paradoxné je, že Boh Biblie sa správa k človeku, napriek tomu, že sa človek od neho stále viac a viac odvracia, vždy ako starostlivý a neúnavný spolu-doprevádzateľ jeho životom. Adamovi a Eve tvorí odev z kože, aby sa nemuseli hanbiť (Gen 3, 21). Ale i tak to k ničomu nie je. Oni sa hanbia do špiku kostí. Až na smrť. Doslova. Potom Boh žehná na čelo prvého vraha Kaina a dáva tak znamenie (Gen 4, 15), aby vražedná zločinnosť jedného nemusela vyústiť do ďalšej vražednej revanše, a tým nekonečného reťazca ďalších a ďalších vrážd iných. Nikto nesmie Kainovi ublížiť, Boh sám je jeho ochrancom. Neuveriteľné, ako Boh stojí na strane zločinca! A ďalší príklad Božej štedrosti ospevuje nejaký muž menom Lamech, Kainov prapotomok, keď spieva milostnú pieseň svojim dvom ženám Ade a Zille (Gen 4, 24) o tom, že ak Boh potrestá sedemnásobne tých, čo by chceli zabiť Kaina, tak tých, čo by chceli ublížiť Lamechovi, potrestá Boh až sedemkrát sedemdesiat (Biblické slovo “sedemkrát sedemdesiat” znamená toľko ako “neustále, večne”. V tomto kontexte to teda znamená, že ak Boh niekoho miluje, tak ho miluje nielen sedemkrát sedemdesiat, ale neustále, večne – a preto sa z toho Lamech tak raduje, lebo vie, že Boh je na jeho strane.). Neuveriteľne silná je Božia láska!

Vo svete, v ktorom žijeme, však vládne strach - strach zo silnejších a mocnejších - tých, čo majú nad nami moc a ovládajú nás. Z tých, čo sú najsilnejší, vyžaruje najväčšia hrôza. Sú to tí, čo majú najviac energie, tí ktorí sú najdrsnejšími a najbezcitnejšími boháčmi, ako keby mali v rukách žezlo a boli vládcami nad týmto svetom – aký to nevyvážený, nerovný boj – na jednej strane hŕstka týchto mocných a na strane druhej zbytok drvivej väčšiny ľudstva zemegule.

Ak bude táto tendencia pokračovať, tak sa ľudia stanú horšími než zvieratá. Ježišova otázka je však až banálne jednoducho jasná:  ako je možné počuť v tejto zmesi strachu plného napätia, nabitého hlukom mocných, ubitú, zakríknutú, jemnú, skoro až umlčanú reč Boha? Odpoveď: Ľudskosťou, osobnou inkarnáciou a vytvorením vierohodnosti, ktorá má trvanlivý, večný charakter. Ježiš z Nazaretu žil túto ľudskosť na každom kroku, bol stelesnením tej najľudskejšej bytosti, názorne nám ukázal, ako je možné prekonať akékoľvek protiklady života. Okrem toho nás svojím životom učil, ako je možné reagovať na násilie dobrotou, na zločin pochopením, na nenávisť ešte väčšou láskou. Ak chceme ľuďom pomáhať, nesmieme ich odsudzovať, musíme im napriek ich lži veriť. Nemecký výraz pre toto konanie sa nazýva – verstehen – rozumieť im. Jediné, čo má zmysel, je vydať sa na to miesto, priblížiť sa situácii, v ktorej sa ten druhý práve nachádza. A potom z jeho perspektívy, jeho očami, sa dívať na svet. Na začiatku Horskej reči povedal Ježiš neuveriteľné posolstvo: “Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť farizejov a zákonníkov, nevojdete do Kráľovstva nebeského.” (Mt 5, 20). Znamená to: Ak sa Vaša predstava o tom, ako sa má zachádzať s človekom, fundamentálne a diametrálne neodlišuje od občianskej a teologickej morálky, nikdy nepochopíte, akú moc má Boh vo Vašich srdciach. Prečo vôbec veriť v Boha? Má zmysel veriť, že niekde ďaleko, v abstraktne, je nejaký Boh, zatiaľ čo my tu na zemi trpíme?  Rozhodujúce je pevne si uvedomiť, že Boh v nebi je zároveň i Boh osobný, ktorý takto naozaj koná. Každého strateného vyhľadáva, nikoho nenechá v štichu a nad nikým nikdy neláme palicu. To nás učí Biblia.

Ak sa naučíme vidieť v ľuďoch, ktorí “zišli zo správnej cesty”  stratených, zablúdenych a takých, ktorí v živote zlyhali, prídeme tak zrazu na spôsob, ako im môžeme pomôcť. V celom Ježišovom ohlasovaní sa neustále opakuje jedna téma, ktorú občas niektoré evanjeliové state vyzdvihujú: Napr. v 15. kapitole podľa Lukáša sa musí Ježiš obhajovať za to, že sa zdržuje s colníkmi, prostitútkami, žobrákmi a vôbec s celou tou skorumpovanou spodinou. Na svoju obhajobu muž z Nazaretu hovorí: Pred Bohom neexistuje žiaden stratený! Boh nikoho neodpisuje! Ak u Boha naozaj nie je žiaden človek stratený,  či zatratený, kiež sú naše ramená prikrátke na to, aby sme dokázali všetkých objať a naše ruky príliš slabé na to, aby sme dokázali podržať všetkých tých, čo klesajú pod ťarchou života,  či už duchovne alebo telesne. Neexistuje ani jeden jediný argument či jasný dôvod na to, aby sme nechali padnúť tu na zemi čo i len jedného jediného človeka! Koĺko len trpezlivosti, koľko len pochopenia, koľko len dobroty musíme žiť, aby sa Boh vrátil naspäť do srdca zmäteného, nešťastného človeka. Kresťanská mytológia učí, že Ježiš zostúpil po svojej smrti do pekiel, aby navrátil všetkým zatrateným vyslobodenie. Skutočnosť je však taká, že Ježiš tak činil po celý svoj pozemský život! Stačilo len, aby sa porozhliadol okolo seba a videl okamžite celú našu realitu, celú našu biedu, všetko to peklo, v ktorom denno-denne žijeme. Ten muž z Nazaretu tak predbehol dobu o celé tisícročia, lebo vstúpil do biedy človeka tak, ako nikto predtým ani potom. To, čo nás na začiatku 21. storočia učia paradoxným spôsobom  prírodné vedy (nie teológia či filozofia) a čo sme mali už najneskôr v dobách Luthera dávno pochopiť je, že nemáme žiadnu zásluhu na tom, že sme akoby automaticky súčasťou či produktom spoločnosti riadiacej sa podľa zákonov právného systému. Predstavte si napríklad, že ste dnes cestovali autom a cestou ste niekde na nejakej križovatke boli zrazu tak oslepení lúčmi slnka, že ste nechtiac a neplánovane nerozoznali svetlá semaforov. To, sa na tej križovatke v tom momente mohlo stať, by bolo jednoducho závislé na šťastí či neštastí. V tom najhoršom možnom prípade, v prípade havárie, to mohlo veľmi vážne natrvalo postihnúť Váš zdravotný stav, ale i spolužitie s Vašimi najbližšími.

Ak si všímame život okolo nás, vidíme, že takýchto nehôd je plný celý život. V 25. kapitole Evanjelia podľa Matúša hovorí Ježiš úplne vážnou rečou: Ak Boh príde a spýta sa, ako sme žili svoj život, spýta sa, čo sme spravili s väzňami. Ježišov život, jeho program, to, čo denno-denne konal v rodnom Nazarete a okolí, nebolo vlastne nič iné, len to, o čom referuje 4. kapitola Evanjelia podľa Lukáša: Otvára knihu Izaiáša a súhlasne s textom hovorí: “Prišiel som vyslobodiť uväznených, slepým navrátiť zrak a zvolať rok Pána. ”(Lk 4, 18-19).  Ježiš prišiel ako hosť a priniesol nám bez našej zásluhy dar, ktorý sa od čias apoštola Pavla a neskôr v znovuinterpretácii Martina Luthera nazýva milosťou. Nezaslúžili sme si ju, ale nesmierne ju potrebujeme, aby to, čo vôbec chceme, bolo možné realizovať...

To, o čom hovoríme, si vyžaduje revíziu nášho kompletného súdno-právného systému. Vyžaduje to dramatickú korektúru zaobchádzania s ľuďmi, ktorí sú najviac zo všetkých odkázaní na pomoc. Privádza to ľudí na také miesto, do takých životných situácií, kde všetci bez rozdielu sú v núdzi a potrebujú pomoc. Presne o to išlo Ježišovi. A túto potrebu revolúcie samej podstaty bytia nazýva Ježiš ponukou, návratom do Božieho kráľovstva. Takto je pretlmočené to, čo hlásal a žil v jeho konkrétnej praxi. Jedná sa o odpustenie viny. Toto odpustenie je pre neho tak dôležité, že všetku svoju snahu sprostredkovať ľuďom jeho zmysel, formuluje v modlitbe Otčenáš, ako o tom referuje Matúš v šiestej kapitole,  keď sa ho učeníci pýtajú, ako majú hovoriť s Bohom. Ježišova inštrukcia znie: Milý Otče, nebeský Ty, všetko nám musíš odpustiť, lebo inak by sme nemohli ani žiť. A preto Ti my teraz, ale i do konca našej existencie sľubujeme, že i my všetkým všetko odpustíme. To je jadro celého Kristovho posolstva. Dozrieť k poznaniu, ktoré všetko kompletne mení. Jediný problém môže byť v tom, že my pod pojmom hriechu často rozumieme prekročenie určitých noriem. Nedochádza nám však, že hriech je  existenciálny problém a že rečou dnešnej doby by sa dal tento výraz preložiť ako zúfalstvo, beznádej, nešťastie srdca, zlomený duch, stratenosť a tiež neschopnosť uvedomiť si, kam patrím – v nemčine existuje na označenie tohoto fenoménu veľké množstvo slov. Preložte si prosím všetky tie slová, ktoré Biblia používa, týmito a podobnými výrazmi opisujúcich stav, v akom sa človek nachádza. Ak tak spravíte, všetka snaha Ježiša sa pred Vami objaví v obrovskej hĺbke ako enormný kontrast – o čo mu išlo, keď priniesol človeku Radostnú zvesť.

Lukáš píše v šiestej kapitole úplne jednoducho: Blahoslavení chudobní! Prečo tento paradox? Pretože všetci ľudia, ktorí sami seba neklamú a nerobia si falošné ilúzie o sebe, okamžite pochopia, čo skutočne potrebujú a čo im chýba. Sú ľuďmi, a to samo o sebe stačí, aby poznali hranice svojich schopností a možností. Všetci ostatní, ktorí si myslia, že disponujú stále ešte určitými rezervami, či ich  morálnou čistotou a perfektnosťou, alebo pevným charakterom,  či ohňovzdornými princípmi, neochvejnou odolnosťou voči akýmkoľvek pokušeniam – všetci títo a im podobní to budú mať s akceptovaním Krista ťažké. To platilo vtedy, ale i dnes. Na život a smrť. To nie je len facon de parler – či akási orientálna hra so slovami, spôsob vyjadrovania, zveličovanie alebo nadsadzovanie – je to hra na život a na smrť, nesmierne dôležitá. Celý náš život pozostáva zo skutkov, ktoré sme vykonali a už nikdy nebudeme môcť korigovať. Pri všetkých týchto činoch potrebujeme, ak chceme žiť ďalej, odpustenie. S odpustením musíme jednoducho vopred počítať. Martin Luther kedysi napísal: Boh nám nemá odpustiť len to, čo sme už vykonali, ak chceme uzrieť svetlo sveta nasledujúci deň a tešiť sa z neho. Naša dôvera v Boha musí byť oveľa väčšia – musíme veriť, že i všetky tie skutky, ktorých sme sa ešte nedopustili, budú zahľadnené jeho milosťou. A presne toto stále platí. Prečo veríme v Boha? Jednoducho preto, lebo v ňom nachádzame to, čo nenachádzame nikde inde na celom svete – ani v prírode ani v celej ľudskej histórii – nazýva sa to milosť.

Princíp voľného trhu a princíp konkurencie je prírodný zákon – vysvetľujú nám zástupcovia bánk a ekonómie. Neodvolateľný - tak ako keď zoberiete napr. Newtonov zákon o páde telesa, či nejakého kameňa, ktorý hodíte z veže a zákon zemskej príťažlivosti ho privolá k zemi. Ako keby naše ľudské osudy nemali nič spoločné s tým záhadným slovom milosť, lebo veď všetko sa riadi len podľa daných prírodných zákonov.

   Ježiš sa nechcel vŕtať v krvavom mlyne našej ľudskej existencie. On vstúpil do nášho bytia tak prosto, bezprostredne a nenápadne, že ani Biblia to nedokáže pomenovať inak ako “zázrakom vstúpil do našej reality.” A to, čo učil, ako žil, čo nám chcel povedať - ako keby prišiel z inej planéty. Totálne odlišný východiaci bod, radikálna zmena matematického kódu, dovtedy a odvtedy nepochopiteľný uhol pohľadu a ten sa nazýva: MILOSŤ. Na prvom mieste milosť voči slabým.

Toto jeho posolstvo pochopia okamžite tí ľudia, ktorí nevedia, ako ďalej v živote. Na brehoch Afriky čakajú státisíce ľudí, iní sú už na úteku pred hladom a pred biedou. Chceli by sme dnes povedať v Bundestagu (nemeckom parlamente): Milosť voči všetkým tým, ktorí nevedia ako ďalej? Milosť tisícom utečencov na gumových člnoch smerujúcich ku krajinám, kde sa prehýbajú regály pod ťarchou materiálov? Alebo to radšej nazveme slovami: to je utópia, to je sociálna romantika, to je hlúposť... milosť...?

Ľudia ju však tak veľmi potrebujú! Všetci tí, ktorí nevedia ako ďalej, smú žiť v dôvere, že takéto čosi existuje! Posledné strohé slová Martina Luthera, než zomrel, boli tieto: “My všetci sme žobráci”.

Je to pravda!

Božia milosť, ktorá nám vychádza v ústrety, sa realizuje nielen vo všedných medziľudských vzťahoch, ale i v politike.

To, čo sme počuli, musíme trochu rozvinúť a dostávame tak praktický pohľad do reality akejkoľvek ľudskej činnosti. Prečo posolstvo jedného muža z Nazaretu, ktorý odmietal svetskú moc, musí postaviť v oblasti politiky všetko na hlavu? Lebo práve to, čo nazývame politikou, on nemal nikdy v úmysle konať! Keď budete zajtra ráno čítať noviny, pochopíte, prečo práve tento muž z Nazaretu je schopný potešiť Vás – keď budete čítať nadpisy článkov a najhlavnejšie informácie o tom, že na násilie je možné reagovať len násilím, že proti zločinom len prísnejšími trestami, že proti terorizmu vyhlásením “zero tolerance” a výzvou k boju proti terozismu. Pritom je všeobecne známe, že takýmto spôsobom bude všetko ešte oveľa horšie.

Ak sa však našou prioritou stane pomoc blížnemu, pomoc tomu, kto je v núdzi, ak sa začneme vážne zamýšľať nad tým, ako správne zachádzať s núdzou, tak už nebude možné viesť tzv. “spravodlivé vojny”. Tento objav pochádza zo 16. storočia od Erazma Roterdamského: Vždy, keď je vojna, sú to dvaja ľudia, dve strany, z ktorých každá považuje tú svoju “argumentáciu” za spravodlivú. A tak dochádza k šialenstvu, keď v úkone najhoršej vyhladzovacej mašinérie stojí na konci už len jeden, ten najbrutálnejší, a pretože sa stal víťazom, dejiny a všetky historické knihy jeho čin vyzdvihujú a cestu k víťazstvu obšírne popisujú. Po neschopnosti dosiahnúť mier vyjednávaním sa dostáva k slovu ako konsekvencia spravodlivého boja najhoršia možná neprávosť: bezhraničné násilie, brutality na tisícoch ľudských životoch, vraždenie až k samému horozintu – a to všetko za účelom dosiahnutia spravodlivosti na zemi – väčší nezmysel ako tento neexistuje – píše Erazmus.

Všetko toto, o čom hovorím, je koniec legitimácie vládcov! Tých vládcov, ktorí sa cítia byť povolaní vládnuť a ktorí si myslia, že sú v práve a vo svojej nadutosti nariaďujú iným, ako majú žiť.

Prosbu v modlitbe Otčenáš je treba dnes chápať rovnako v zmysle politickom ako i ekonomickom. Je ľahké vypočítať, že zhruba 20 miliárd EUR by malo stačiť k tomu, aby boli zlikvidované všetky slamy biedy zemegule: Sao Paulo, Bombay, Madras, Kalkata, Kairo. 20 miliárd EUR. Na tomto tragickom fakte si môžme vylámať zuby. Existujú dva princípy, ktoré používa Ježiš ako argumentáciu, čo by sa malo uskutočniť: Hovoril o odpustení viny. Preložené do reči politikov a ekonómov: Dnes by sme mali hovoriť o odpustení dlhov. Šiesta kapitola v Lukášovom Evanjeliu, uprostred Horskej reči – Ježiš vysvetľuje: “Ak požičiavate tým, od ktorých dúfate dostať naspäť – akú to máte zásluhu? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali svoje naspäť” (Lk 6, 34). Inými slovami – i tí, čo nemajú s Bohom nič spoločné, by takto konali. Ak však požičiavate peniaze, dajte ich tým, o ktorých určite viete, že Vám ich nebudú môcť vrátiť naspäť. Pretože títo úbožiaci to potrebujú na prvom mieste. Čo si myslíte, žeby dnes povedal Kristus, keby videl, ako naše banky prostredníctvom úrokov a platovej neschopnosti škrtia a dusia odberateľov kreditov až k smrti? Ježišova reakcia je veľmi jednoduchá: Ak máš dostatok peňazí k tomu, aby si z nich mohol dať niekomu inému, ako sa môžeš cítiť ako človek, ak obchoduješ za účelom vlastného, väčšieho zisku a konáš biznis s chudobou iného? Dnes denne prešustrujeme bilióny – doslova – tisíce miliárd tým, že ich investujeme do burzovných ziskov. Pritom nevznikajú ani pracovné miesta, ani nerastie produktivita. Rastú len zisky pre tých, ktorí majú už tak či tak nadbytok peňazí. A pozrite sa, ako rozdeľuje kredity napr. Svetová banka, ako chudobní vôbec nemajú šancu dostať sa von z pasti dlžôb.  K tomu musím ešte dodať, že z toho, čo sa dnes produkuje, by sa mohlo najesť dvakrát toľko ľudí, koľko ich dnes žije na zemeguli. Poznám jeden krásny jednoduchý príbeh: šiesta kapitola a ôsma kapitola – hneď dvakrát v Evanjeliu podľa Marka. Ježiš pokúšaný diablom počúva, že by mohol premeniť kamene na chlieb a zo sveta by tak bol odstránený hlad. Presne toto konáme dnes aj my. Programujeme rastliny a geneticky ich upravujeme, vykorisťujeme zem, z pralesov a džunglí vyrábame púšte... Ježiš hovoril, že takto konať je diabolské. Tvrdiť, že zem sama by mala mať v sebe super program na to, aby premenila kamene na chlieb, je samozrejme nezmysel. Skutočnú otázku vedúcu k zamysleniu sa nad fenoménom hladu kladie Ježiš v nasledujúcom príbehu: Je tu 5 000 ľudí, ktorí majú hlad. A pýta sa svojich učeníkov: Ako im môžeme dať jesť? Oni odpovedajú tak, ako to koná dodnes celá cirkev i spoločnosť: Pane, veď my sami nemáme dosť! Máme len trochu chleba a trochu rýb, trochu peňazí, ale to všetko nestačí pre päťtisíc ľudí. Je tam však i jedno malé dieťa. A to dieťa dá Ježišovi všetko, čo má... Ako by to dnes malo byť počítajú kalkulujúci úradníci, preistotu zabezpečení ochranou vojska, policajtov a svetovej byrokracie. Počítajú však tak, aby sa v konečnom výsledku nevytratil zo sveta súcit s tými, ktorí sú si tak-či-tak vedomí svojej chudoby. Je to snáď riešenie, umelecký výkon, moderná adaptácia zázračného rozmnoženia chleba?

My všetci by sme mohli mať dostatok...

Nakoniec to povedzme ešte trochu inak, slovami jedného zúfalého básnika z roku 1947, smrteľne trpiaceho na pľúcnu chorobu v jednej nemocnici v Baseli vo Švajčiarsku. “Farár v kazateľnici, ak ti znovu  povedia, že máš požehnať zbrane a vyhlásiť vojnu za spravodlivú -  farár v kazateľnici, povedz NIE! Matka v Ukrajine, matka v Nemecku, matka kdekoľvek na svete, ak ti znovu povedia, že máš rodiť deti – dievčatá pre službu do nemocníc ako zdravotné sestry, chlapcov ako budúcich vojakov, matka v Ukraine, matka v Nemecku, matka kdekoľvek na svete, povedz NIE! Muž v sídle Svetovej banky, ak znovu prídu a povedia ti, že máš namiesto kuchynského riadu a hrnčekov financovať oceľové priľby a rúry kanónov, muž v sídle Svetovej banky, povedz NIE! Pretože ak Vy nepoviete NIE, všetko sa znovu vráti! Preto tak teraz hovorím, lebo sme doteraz nepovedali rázne a dostatočne NIE a vidíme, že všetko sa k nám znovu vrátilo.

Ďakujem za pozornosť.

Eugen Drewermann, Köln, 2007

P.S. Slovo prekladateľa na záver:

Pozoruhodné je, že Eugen Drewermann predniesol túto reč v roku 2007 – viac ako rok pred prepuknutím celosvetovej krízy…

Smutné je, že napriek toľkým skvelým duchom našej doby, ktorých vrstovníkmi sme boli alebo stale sme – Mahátmá Gándhí, Matka Tereza, Dalai Lama, Carlo Carretto, Abbe Pierre, Carlo Cardinal Maria Martini, Václav Havel, Eugen Drewermann a iní, ktorí nám svojim osobným príkladom, ale i múdrym slovom osvetľujú cestu životom – sa dokážeme veľmi zapáliť a nadchnút, avšak tiež rýchlo pušťame z hlavy to, čo nás inšpiruje a nabáda k životu v slobode, pravde a láske…

Peter Žaloudek, Wien 2012